ČO MÁ SPOLOČNÉ HOKEJ S MÁJMI A ZNAČKOU STROMU?

Nejako sa tak veci dejú, že ma to cez sviatky vyženie do sveta. Keď na prvého mája, keď sa patrí tráviť čas s milou alebo ženou, alebo s milou ženou pod čerešňou a tak… (ľudová to múdrosť), človeka udalosti vyvedú niekde na krupinské lazy, kde dve chovné kozy a chovný capko na čarodejnú noc vzali roha (v lese nie sú rohy, ale ony rohy majú), tak to je netradičné sledovanie tradície. Ale o tom nebude tento článok, to sa zmestí azda do Vrchárskeho zápisníka. Teraz o májoch a o hokeji.

maj.gif

 

Čo majú spoločné hokej a máje? To, že nepoznáme ich podstatu. Nestavím sa, ale odhadujem, že väčšina hokejových fanúšikov, čo spevokričia tie pekné hokejové popevky, ktoré hoc znejú len v pár tónoch, predsa len predstavujú posledný náznak neziskového praľudového spevu, to je dlhá veta, končím. Takže seriózne povedané, mohli by sme predpokladať, že mnohí z nich nevedia, že hokej je pôvodne indiánska hra. A nie hocaká.

 

Nebolo to až tak dávno, pred tristo až stopäťdesiat rokmi, hrávali americkí a kanadskí hraničiari obľúbenú indiánsku hru spolu s indiánskymi kmeňmi. Alebo, ak chcete, proti nim. V tej dobe ešte neboli nutné dresy, keďže nebola globalizácia ani supermarket, beloch bol oblečený ako beloch a indián ako indián. Jeden kmeň mal trochu iné vzory ako druhý kmeň… Indiáni vtedy, boli subjektívne povedané, krajší, v odeve tvorivejší, netovárenskí. A neboli nutné veľké továrenské peniaze, i keď hokej prospel i vzájomnému obchodu. Bola to radosť zo spoločenskej udalosti, kvôli ktorej sa neraz odložili na bok spory. Keďže vtedy neboli bežné chladiarenské zariadenia a ľudia neboli menej šťastní, ako dnes, hokej bol pozemný. Až neskôr sa skrížil so severoeurópskymi korčuľami. Tak, či tak, nebolo by klonovanej nasladlej, vodnatej kukurice, bez silnej prírodnej kukurice indiánskej. A nebolo by špičkového ľadového hokeja, ktorý sa hrá teraz tuším niekde v Bratislave, bez indiánskeho prahokeja. Potom, keď zavreli Pôvodných Američanov (indiánov) do koncentračných táborov, zvaných rezervácie, sa už spoločné zápasy pochopiteľne nekonali. Navrhujem im dať na kultúru symbolické jedno percento z hokejového výnosu. Keď máte sto melónov, bude vám jeden až tak chýbať? Dať ho tomu, čo vám melóny vyšľachtil?

 

Ľahšie je nájsť hokej na ceste, ako dojné zviera v lese. Autá mávali na prvého mája slovenskými zástavkami so znakom stromu života na trojvŕší – na Tatre, Matre, Fatre. Isteže, runa stromu sa dá vysvetliť aj ako byzantský dvojkríž, kto chce kam, pomôžme mu tam. Biele farba čistoty, modrá farba nebeská a červená farba života, dané ešte slovanským Perúnovským obdobím (blesk na nebi), trepotali obdivuhodne prilepené na bočných sklách, čo sa iste páčilo aj deťom, ktoré nezažili prvomájové sprievody. V prvej chvíli som si spomenul na dánsku šnúru. Dáni majú vlajky všade, pri domoch i na záhradách a to počas celého roka. Potom som si spomenul na americkú šnúru – Američania majú vlajky na záhradách len o málo menej časté, ale zato omnoho širšie, ako Dáni. Nakoniec som si spomenul na slovenskú šnúru, ktorú sme zrušil kvôli majstrovstvám sveta v hokeji. Lebo, ako povedal majiteľ bratislavského kultúrneho domu, „neprídu ani ženy“.

 

A všade, v každej dedine a meste, boli postavené máje. Strom života, to je pre niektorýchpodozrivé spojenie. Vo vetre sa trepotajúce obetné stužky, to je nejaké pohanstvo?. „KMEŇ“ (falus, posvätný „KOHÚT“) okolo ktorého je VENČEK (ČIPKA, takisto posvätná), to je tajomná záhada pre tých, ktorí málo hĺbajú. Naše vedomstvá sa udržiavajú v nevedomej podobe. Prečo stavia strom života, znamenie rodu, mládenec dievčaťu? Aby jej naznačil, že to berie vážne, že chce založiť nový rod. Stužkové obete (tiež zavesená fľaška pitiva) vychádza zo starej doby obetín stromu života. Na sviatok predkov – NA DUCHA (u Slovanov boli najväčšie zádušné sviatky na jar), tento turíčny sviatok voláme tiež MÁJE, alebo RUSADLÁ, staviame znamenia udržania rodov, ktorým „navky“ (u južných Slovanov tiež „majky“, niekde „rusalky“), a všeobecne duchovia predkov, pomáhajú. Sviatok sa tiež volá TURÍCE, podľa staroslovenskej masky TUROŇA – plodonosného tura. Obradný tanečník TUROŇ na jar tancoval a vyváľal sa pri záhrade, pri poli, či pri hnoji, čo malo navodiť prírodnú silu potrebnú na dobrú úrodu. Ak Tanec bizónov udržiaval s podobnou maskou kmeň Mandanov aj v dobe, keď bizónov bolo len pár (azda desiatok), a dnes sú rozmnožené, tak my sme udržiavali sviatok turíčny – Rusadlá – Máje, ktorý je sviatkom prirodzenej spoločnosti – demokracie, aj keď slobodné zriadenie bolo po celé veky zakázané . Demokracia, ale tá skutočná, naša, je teda u Slovákov dokázateľne obradne udržiavaná (i keď ešte nie vedomá, málo duchovná). Dokladom toho sú obradné voľby májových (rusadelných) dedinských kráľov (richtárov, vladykov), a to kráľov mládeneckých, keďže mládež sa často odvážila k tomu, čoho sa starší so záväzkami často už báli. Každý rok sa konala obradná, májová vzbura proti feudálnej zvôli. Bol to slobodný obrad májový, ktorý pretrval nielen feudálno-cirkevné obmedzenia, ale prežil oproti nim kratučké obdobie komunizmu (prepáčte, dve pokolenia, toto spojenie). Podotýkajme že ani za socializmu neboli májovnícki králi stranícki spolotizovaní. Nebol to však len obrad, ktorý bol tak mocne udržiavaní počas neuveriteľných štyridsiatich pokolení útlaku rodného duchovna a prirodzeného, slobodného zriadenia. S pomocou týchto a ďalších obradov si naši predkovia udržiavali svoj svet, iný, jak ten nechutný a oficiálny, o ktorom sa učíme v knihách. Dokladom o tom sú zachované stredoveké sťažnosti, v ktorých sa uhorskí aparátnici ponosujú, že Slováci si volia svojich dedinských kráľov a tých uznávajú viac, ako riadne menovaných richtárov. Toto je vážne zanedbanie demokratických tradícií, keď deti sa v škole učia len o pozdnej demokracii anglickej, francúzskej a americkej, ktorá nie je pre nás až tak podstatná, a o slovenskej a slovanskej demokracii, ktorá sa pôsobením rodného duchovna udržiavala aj v dobách tisícročnej neslobody, tu nemáme ani zmienku. Sme deti, zábudlivé deti, potrebujeme vzdelanie. Vzdelanie o svojej kultúre – a teda aj o rodnom duchovne.

 

Vidíme povrch, vidíme módu, ale nevidíme jadro. V strede stromu (približne, trochu k severu) je dužina. Je to stredový stržeň, ktorý vidíme okom, len keď strom padne. Stredová žila je stále skrytá. Len vedomecké oko ju vidí, vidí ju ako podstatu veci, utajený stred bytosti. Na strome je kôra, tú vidia všetci, ktorí sa naň pozerajú. Na kôre je nakreslená značka pre nehĺbavých turistov, ktorí nevedia, kde je sever, aby nezablúdili. Farebná značka sama skočí do oka. Ale živa, duša, duch, to všetko je aj bez tej značky.Musíš sa veľmi snažiť, ak ju chceš vidieť. Značka môže byť, aj nemusí. Ale duša, to je. To je tajomstvo. Možno ho odkliať, alebo žiť v zaklatí. 

A je to, rodina, načisto skutočné.

 

Na Turíce r. 11

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.hokej.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.