Granty – pomoc či zotročenie ducha? Časť 3. – Konšpiračné teórie

 Čo je teda vo veci? Alebo skôr: čo je za vecou, t.j. za grantami?

Keďže obsah nasledujúcich odstavcov zatiaľ neviem nespochybniteľne dokázať, považujte ho, prosím, za hypotézu, ktorá môže a nemusí byť pravdivá. Skúste sa na to pozrieť s otázkami ako napr.: „Nemohlo by to byť takto, ako to píše MAňo F.? Dáva to zmysel, má to hlavu a pätu? Alebo to odporuje skutočnosti či mojej osobnej skúsenosti?“. Skrátka – skúste sa na to pozrieť nepredpojato, teda bez predsudkov, aj keď ste doteraz možno zastávali iný názor (obzvlášť tí z vás, ktorí granty práve teraz využívate, alebo ste ich využívali v minulosti).

Priamočiara konšpiračná teória – skrývanie zištných úmyslov za nezištné

Čo skutočne podnecuje bohatých darcov otvoriť mešec a vysypať z neho čosi núdznym, teda tým, čo sú v núdzi – v nedostatku obeživa? Po ovocí spoznáš strom. Aké je ovocie grantov? Skúsme na to prísť tak, že sa pokúsime pomenovať veci pravým menom.

Majetníctvo (kapitalizmus) je založené na osobnom sebectve každého jednotlivca, ktorý v jeho sústave pracuje. Jednotlivcami sú v tomto prípade aj rôzne ustanovizne, výrobcovia, predajcovia, dokonca celé krajiny. Základnou zásadou majetníctva je hrabať len pre seba, a ak aj čosi dať iným, tak len za predpokladu, že z toho budem mať sebecké výhody (tzv. nepravá dobročinnosť).

Veľké výrobné, obchodné, prepravné či spojovacie (telekomunikačné) spoločnosti si zakladajú nadácie a nadačné fondy, ktorých pravým účelom je vytvoriť dobré povedomie (image) o danej spoločnosti. Totiž tieto ich nadácie a fondy za veľkej pozornosti TV, rozhlasu a novín podporujú rôzne ľudomilské (filantropické) projekty. A to aj (alebo predovšetkým?) v prípade, že daná spoločnosť sa správa k prírode vyslovene nezodpovedne, že zdiera chudobných roľníkov v Afrike a Latinskej Amerike, alebo že využíva otrockú prácu v čínskych továrňach, ktoré do celého sveta chrlia nesmierne množstvá výrobkov za podozrivo nízke ceny.

Zdroje „dobročinnosti“

Kde však tieto spoločnosti berú peniaze na nadácie a fondy? Zo svojho zisku. Zabijú tým dve muchy jednou ranou: vylepšia si dobré meno (prestíž) a zároveň si znížia základ dane. Celá ich „dobročinnosť“ je vlastne skrytou reklamou.

Kde sa však berie zisk? Zisk je rozdiel medzi príjmami a výdavkami, tzn. medzi obeživom prijatým od zákazníkov a nákladmi potrebnými na poskytnutie tovaru a služieb zákazníkom. Neúmerne vysoký zisk môže znamenať dve veci:

a) daná spoločnosť za svoje služby či svoj tovar pýta neúmerne vysoké ceny alebo

b) daná spoločnosť svojim zamestnancom vypláca neúmerne nízke mzdy.

Možná je aj oboje súbežne, teda aj vysoké ceny, aj nízke mzdy. Pritom na „dobročinné“ rozdávanie bežne ide len malý zlomok celkového zisku, takže celá táto „dobročinnosť“ vlastne nie je žiadnou obeťou. Nemenovaný duchovný učiteľ k tomu kedysi dávno povedal: „Vpravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.“

Toto je ľahko odhaliteľné sebectvo. Popri takomto (pomerne okatom) sebectve tu je ešte sebectvo (či skôr mocibažnosť?) oveľa dômyselnejšie, záludnejšie (rafinovanejšie) a zákernejšie.

Záludnejšie spôsoby – ako urobiť „nezávisláka“ skrz-na-skrz závislým

Predstavme si človeka žijúceho v meste. Má už po krk hluku, špiny a uponáhľanosti mesta, ako aj trvalej neudržateľnosti života v meste. Nazvime ho človek Č. Vzbúri sa v ňom svedomie i cit a neraz to dotiahne až tak ďaleko, že odíde z mesta na dedinu či na lazy. Tam sa rozhodne založiť (trochu preženiem) raj na Zemi, kde sa všetci budú mať radi, budú si nezištne pomáhať, nenásilne riešiť spory, budú žiť v súlade s prírodou atď. atď.

Lenže neskúsený rozmaznaný mestský človek nie je ostrieľaným roľníkom (pri veľkej snahe sa časom doškolí, ale to chce roky) a tak hľadá iný dočasný zdroj obeživa. Začne premýšľať, ako by čo najľahšie prišiel k obeživu a tu zbadá výzvu na podávanie projektov na granty.

Výzva je obmedzená na určitú oblasť uplatnenia, ktorá možno (väčšinou) nie je práve kľúčovou oblasťou človeka Č. Avšak, aj keď to nie je jeho srdcovka, úspory sa míňajú a k nejakému obeživu treba prísť čo najskôr. Človek Č teda napíše projekt. Na papierovanie je v meste veľmi dobre vyškolený a zvyknutý – rozhodne lepšie než dedinský človek. Takže aj keď úmysly pôvodného dedinčana boli lepšie, grant vyhrá bývalý meštiak vďaka jeho schopnosti zvládať úradníčenie (byrokraciu). Pôvodný dedinčan s lepšími úmyslami má potom pri takejto konkurencii smolu, a žiadne peniaze z grantu nikdy neuvidí.

Človeku Č dostane grant, ten má však svoje hranice – trvá len napr. dva roky. Čo po dvoch rokoch? Človek Č celé dva roky riešil predovšetkým grant, sedliactvu sa teda nemal čas učiť, je opäť v rozpoložení spred dvoch rokov. Čo urobí? Poobzerá sa po výzvach a skúsi získať ďalší grant na ďalšiu vec, ktorá nie je jeho srdcovou záležitosťou. Keď je dobrým úradníčkom (byrokratom), opäť získa grant a môže to ťahať takto ešte pekných pár rokov. Z dočasného zdroja obživy sa mu stal zdroj obživy trvalý.

Človek Č sa teda dostal z dažďa pod odkvap. Idúc za väčšou slobodou, súladom s prírodou atď. sa dostal do závislosti na milosti či nemilosti štedrých darcov. To mu jednak zviazalo jazyk (zničilo slobodu vyjadrovania, hlavne voči poskytovateľovi grantu) a jednak ho to uvrhlo do neslobody v konaní, keďže z mesta odišiel za prírodným životom (ktorý kvôli riešeniu grantov nemá čas naplno žiť) a čo najväčšou nezávislosťou na „systéme“ (Matrixe). Matrix ho však dostal a urobil ho ešte závislejším, než bol predtým v meste, kde sa nemusel uchádzať o granty a teda nemusel stále liezť niekomu do … však viete kam.

Ale ani tí poctiví dedinskí sedliaci nemusia hádzať flintu do žita. Trhovnícke šťuky totiž vymysleli nový zaujímavý zdroj obživy – granty vám vybavia (získajú pre vás) súkromné spoločnosti, ktoré sa tým živia. Zamestnávajú totiž skúsených úradníčkov (ako je aj človek Č) a tí v Matrixe vedia dobre chodiť. Lenže za svoju prácu si pýtajú (závisí od projektu) 10 či 20 stotín (percent) z celkového objemu grantom získaných prostriedkov.

Pripadá Vám v poriadku platiť za získanie (aj keď účelového, ale predsa len) daru desatinu, alebo dokonca až pätinu hodnoty daru? Nebolo by rozumnejšie radšej zjednodušiť papierovačky ohľadom grantov tak, aby ich ľahko zvládal aj priemerný sedliak, a aby žiadne súkromné podniky na získavanie grantov tým pádom neboli potrebné?

Dômyselnejšia konšpiračná teória – zlomená vôľa

Technický pokrok má aj svoju odvrátenú stranu. Nejde ani zďaleka iba o zničenú prírodu, otrávenú vodu a ovzdušie či otepľovanie Zeme spôsobené činnosťou ľudí. To sú hmatateľné dôsledky, ktoré (ak sa súčasné spotrebnícke (konzumné) šialenstvo nezastaví) v konečnom dôsledku povedú k vyhubeniu ľudstva sebou samým. Aké sú však dôsledky technického pokroku v duši človeka?

Výdobytky technického pokroku

Napr. ja teraz sedím v teple mestského paneláku (pričom vonku mrzne) a nemusím sa starať o rúbanie stromov, pílenie, štiepanie na použiteľné kúsky ani o prikladanie do kotla, ktorý ohrieva vodu, čo koluje v tepložiaričoch (radiátoroch). Sedím za počítačom, nie za písacím strojom, ani nad papierom s perom v ruke. Keď napíšem niečo chybne, oprava ma stojí pár ťukov a klikov, nemusím pracne prepisovať celú stranu, ako sa to kedysi muselo robiť na písacom stroji, nehovoriac o dobách pred vznikom písacích strojov. V neposlednom rade ma nič nenúti „vymetať“ knižnice pátrajúc po prameňoch vhodných na použitie pre tento článok, lebo si všetko potrebné nájdem rýchlejšie, jednoduchšie a lacnejšie na internete. Keď budem ŽiariSlavovi článok posielať, nemusím ísť s popísaným papierom (ktorý by som si spolu s obálkou musel predtým kúpiť v papiernictve) na poštu (a prípadne ešte čakať na otvorenie pošty) a zaplatiť za poslanie 0,50 € (pričom papier a obálka tiež niečo stojí), ale pošlem mu ho imelom, ktoré je mnohonásobne rýchlejšie i lacnejšie a môžem to urobiť kedykoľvek sa mi zachce. Keby som dostal počas písania článku hlad, stačí zobrať hybník (mobilný telefón) a objednať si pizzu, ktorú mi za pol až tri štvrte hodiny donesú až pred dvere môjho bytu. Nemusím kupovať suroviny na výrobu pizze, miesiť cesto, piecť, ani umývať použitý riad (ak predpokladám, že ju budem jesť rukami priamo z krabice, v ktorej ju rozvozca doviezol). Kebyže si spomeniem o polnoci, že som zabudol niečo kúpiť, môžem zájsť do hypermarketu Tesco, ktorý je otvorený neprestajne (s výnimkou Nového roku a Štedrého dňa).

Zhrniem to: vďaka technickému pokroku a majetníckemu (kapitalistickému) hospodárstvu

1.máme pohodlnejšie bývanie pri menšej námahe,

2.máme lacnejšie a prístupnejšie služby, ako je napr. doručovanie listov alebo knižnica,

3.na výrobu takmer čohokoľvek spotrebujeme menej času a námahy,

4.nemusíme byť zruční v tak veľa oblastiach, ako to bolo nutné pred 100–200 rokmi, lebo buď niečo (bez našej zručnosti) urobia za nás stroje, alebo špecializované firmy,

5.máme „nekonečné“ otváracie hodiny niektorých obchodov a pomerne lacné umelé osvetlenie, ktoré uľahčujú život mimo akýkoľvek rytmus (deň/noc, pracovný deň/deň odpočinku a pod.).

Ale aký má toto všetko vplyv na dušu?

Vplyv technického pokroku na dušu človeka

Telo priemerného mestského človeka je „vďaka“ technickému pokroku a majetníckemu hospodárstvu oveľa menej nútené k pohybu a námahe. To znamená, že človek dnes nemusí mať toľko sily, vôle, sebazaprenia a schopnosti „premôcť sám seba“ ako pred sto či dvesto rokmi, a aj tak môže dosiahnuť (po hmotnej stránke) oveľa viac, než vtedajší ľudia. Lenže duševná stránka naopak trpí: vôľa, ktorá nie je cvičená, zakrpatieva – podobne ako svaly.

A čo sa môže stať, keď dosiahneme stav úplne zakrpatenej vôle väčšiny vyznávačov spotrebníckeho (konzumného) náboženstva? Stane sa to (a už sa to deje), že tí, ktorí v rukách držia opraty spoločnosti (vláda, ktorej ku zvoleniu dopomohlo obeživo najväčších majetníkov (kapitalistov) vrazené do predvolebnej kampane, ako aj výkonné zložky jej moci – armáda, polícia, úradníci) si začnú (už začali) robiť úplne svojvoľne čokoľvek, zákon-nezákon, demokracia-nedemokracia, sloboda-nesloboda. Budú skúšať (už skúšajú), čo všetko si môžu dovoliť, a ono im skoro všetko prejde (už prechádza).

Vláda, ktorá má všetku mysliteľnú moc, ale nemá vôbec žiadnu zodpovednosť pred nikým. Presne tam smeruje úmyselné ochromovanie vôle väčšiny národa skrz čoraz väčšie spotrebnícke „výdobytky“. A to všetko pod nalíčnicou (maskou) slobody a demokracie, v skutočnosti však presný opak slobody a demokracie. Je snáď toto tá ospevovaná spoločenská sústava, o ktorej sme snívali na konci roku 1989?

Nejeden čitateľ si pri mojich slovách asi spomenie na film Matrix. Pre tých, čo ten film nevideli: Život drvivej väčšiny ľudí sa tam odohráva výlučne v ich mysli, pričom hmotne sa už ani len nepohnú (nerátam dýchanie). Ich svaly sú úplne nepoužíteľné, lebo neboli nikdy ničím zaťažené. Ľudia si však toto všetko NEUVEDOMUJÚ. Myseľ im totiž poskytuje tak dokonalú ilúziu skutočnosti, že ľudia majú dojem, že naozaj kráčajú či jedia, aj keď kráčajú a jedia iba v myšlienkach (vo sne). Celé to riadia stroje a ľudia sú pre ne vlastne len ako baterky – t.j. zdroj sily (energie).

Takmer dokonalý obraz dnešnej skutočnosti majetníckeho zriadenia. Myslíte, že nie? Tak si skúste nahradiť stroje z Matrixu za spiatočnícke duchovné bytosti (pokušiteľov človeka). Nechcem povedať priamo zlé bytosti, lebo aj ony tiež majú svoju dôležitú úlohu, takže (ak to všetko nakoniec dobre dopadne) z hľadiska večnosti ich nemôžeme za zlé považovať. Ľudia bez vôle sú skutočne zdrojom sily pre bytosti Temna. Zničená vôľa väčšiny ľudí je v Matrixe podaná úplne priamočiaro. Šaľba mysle predstierajúcej zmyslové zážitky, ktoré sa však nikdy v hmotnom svete neodohrali, nápadne pripomína dnešnú „akože-skutočnosť“ (virtuálnu realitu), ale aj úplne bežné sny. Nikdy sa vám nestalo, že by ste sa vo sne napr. zobudili a vstali z postele, pričom v skutočnosti spíte ďalej, a z omylu vás vyvedie až druhé či tretie zazvonenie neodbytného budíka? Mne sa to teda stalo veľakrát. A to, že väčšina súčasných ľudí si vôbec neuvedomuje svoju duchovnú porobu, snáď v tomto časopise netreba vôbec dokazovať.

Čo to má spoločné s grantami?

Drvivá väčšina ľudí severo-západného sveta je dokonale v područí Matrixu, avšak stúpa počet tých, ktorí sa z Matrixu vymaňujú, napr. odídu z mesta na Zaježovú či na samotu pri Kokave nad Rimavicou a úplne zmenia spôsob svojho života tak, aby boli na Matrixe čo najmenej závislí. Toto sa však Matrixu vôbec, ale vôbec nepáči. Preto si Matrix vymyslí nejaký prílev obeživa (to je mimochodom už úplne virtuálne, a keďže Matrix je majstrom virtuality, má obeživa v podstate neobmedzené množstvo) tam, kde prirodzene (aspoň zo začiatku) obeživo chýba. Ak na túto lesť novolazník skočí, môže si byť istý, že časom pomaly ustúpi od ideálov, ktoré ho k novolazníckemu životu viedli, pomaličky sa z neho stane mravná (morálna) troska a že nakoniec môže skončiť ešte závislejší na Matrixe, než bol pred odchodom z mesta.

Kam z konopí?

Nemusíme krajnostnícky (extrémisticky) zahadzovať všetky technické výdobytky a robiť všetko ručne. Ale keď si uvedomíme, že tie výdobytky v nás potláčajú vôľu, vyvážme ich úmyselnými cvičeniami vôle: napr. zájdime na samotu pri Kokave nad Rimavicou, vyšliapme si 15 minút chodníčkom do strmého kopca, vyvŕtajme si koncovku vlastnoručne namiesto kúpy už hotovej, vydlabme si misku z dreva alebo ušime si sami novodrevnú košeľu.

Reklama?

Ale nie, len pokorné priznanie si, že čo sa cvičenia vôle týka, mám sa od ŽiariSlava ešte čo učiť.

A čo granty?

Máte slobodu, zvážte sami!

 

Granty – 1. časť TU

Granty – 2. časť TU

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.granty3.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.