Slovo ako tvorca. Spýtajme sa rieky, čo ju ťaží. Odpad, neúcta, hnev?

Skutočný minuloročný príbeh z dediny nad Breznom:

Môj známy tam má chatu. Je stavbár a rozhodol sa pre kompletnú rekonštrukciu aj s prírodnou čističkou vody. Na miestnom úrade musel vysvetliť, prečo nechce využívať službu hovnocucu. Na otázku, že čo s tým potom robia, veď tam nikde nevidel čističku odpadových vôd, dostal na úrade od pani úradníčky odpoveď: „Lejeme to do rieky, veď tak to robia všetci.“

Mnohé čistiace výrobky sú označené piktogramom o dlhodobo nepriaznivom účinku na životné prostredie: mŕtvy strom a pod ním mŕtva ryba. Všimol si ten obrázok niekto z povodia Hronu? Len zdanlivo je podtatranská dedina zanedbateľná oproti gigantu svetového priemyslu. Pred časom som odišla žiť z Bratislavy na lazy. Tam nachádzam smetiská 30m od domu, pneumatiky v potokoch a ojkanie lazovníkov: „ Jój, ale keď my sme si vyrúbali taký riadny hloh, a veru sa nám žiadny mladý neujal.“- to pri rozhovore o liečivých účinkoch na srdce.

Moja 6 ročná dcéra sa ma spýtala: „ Mama, prečo je to v rozprávkach tak, že svetlo bojuje s tmou a svetlo vyhráva? Je tma taká zlá?“

voda_1v.jpg

Svetlo a tma žijú spolu. Nedajú sa oddeliť, dopĺňajú sa. Úplne všetko má svoj dôvod. Rôznymi spôsobmi žitia spoločne pretkávame priestor a čas. Hľadáme správnosť rozhodnutia, čo je pre nás dôležité a čo nás zavádza. Ale hodnotiaca dualita dobro-zlo, ktorou sa učíme oddeľovať jeden od druhého už odmalička, nám to komplikuje. Vytvorili sme si postoje a naučili sme sa používať slová, ktorými si sebe, aj vzájomne, ubližujeme. 

Rieka je bytosť, v porovnaní ku nám, nesmrteľná. Na jej brehoch a v jej vodách sa odohrávajú životné drámy po dlhé tisícročia. Vznikajú a zanikajú civilizácie, mestá zarastajú vegetáciou.

Celé generácie rieku uctievajú, ochraňujú, potom drancujú, otrávia, potom čistia a zase ochraňujú. Rieku mnohé z toho bolí, ako nás bolí rana. Môže sa časom vyliečiť, môže zostať jazva. Je tu však ešte niečo, čo síce vidieť nie je, ale liečiť to treba tiež: každé miesto má svoju pamäť. Priestorom sa tak dlhé veky vznášajú z vyslovených slov a prežitých pocitov ťažké odpady hnevu, strachu, smútku a iných záťaží.

Je to ako s človekom. Udejú sa deje, povedia sa slová, prejavia emócie. Spomienka na ne zostáva v pamäti, aj keď ju čas prikryje novými dejmi a novými slovami. Potom niekedy stačí jedno slovko, jeden obraz a pamäť sa otvorí s vlnou všetkých emócií, ktoré spomienka nesie. Nič sa nevyrieši vojnou dokazovania. Spomienka sa vylieči odpustením, pochopením a láskou, ktorá preteká časom a regeneruje všetko, čoho sa dotkne. Odpustenie a pochopenie neznamená súhlas. Láska neznamená ústup.

Poznám ochrancov prírody, aj vedúcich detských oddielov, ktorí obetavo venujú čas aj energiu milovanej Zemi a statočne zdolávajú prekážky. Často dostávajú päsťou do tváre, keď sa stretávajú s ľahostajnosťou a surovou hlúposťou. Stoja pred vyrúbanými stromami, alebo kopou jedovatého odpadu a zachrčia: „Tak za toto by som vraždil!“. Rovnováha ochrancu je narušená, východisko schované v nedohľadne.

Je mnoho ďalších zaklínadiel: Tak toho je zabiť málo, Toto je strašný deň, To nemá zmysel, Po ceste jazdia samí idioti, Mám sa hrozne, Ľudia sú paraziti, Nikto ma nechápe, To je koniec, Ježiši Kriste, To čo si ZAS urobil, Ste hluchí?, Peniaze sú hrozné, Nechajte ma tak, Všetci len kradnú, Ja to nedokážem, Nemám čas, Nikomu sa nedá veriť…

Cesty hnevu a strachu nás privádzajú k ďalším hnevom a obvineniam. Je to temno inkvizície. Prírodu na Zemi neochránime cez nenávisť, pomstu, alebo ľútosť za strateným. Naša láska k životu stráca svetlo, keď padáme do tieňa. Doba je k nám veľmi láskavá. Nemusíme spať so zbraňou v ruke, keď zamkneme dvere, je veľká pravdepodobnosť, že sa zobudíme s hlavou na krku, nikto nám len tak nemôže zobrať rodinu a na ulici neprekračujeme vychudnuté, zamrznuté detské mŕtvoly. Vážme si a posilnime túto dobu, keď v mieri a sústredení môžeme nájsť čo najúčinnejšie a najužitočnejšie riešenia.

Ak budem ochraňovať mláďatá v drozďom hniezde, postavenom na ľahko dostupnom mieste pre straky, budú drozdí rodičia, aj ich deti, naďalej stavať svoje hniezda na miestach, kde ich musí niekto chrániť, čo nie je možné, ani vhodné. Ak ale drozdom straky hniezdo vyžerú, možno si drozdí rodičia začnú hľadať bezpečnejšie miesto na hniezdenie.

Ľudia dokážu ubližovať strašnými spôsobmi. Ak budú od seba odháňať život, ublížia hlavne sebe. Zemeguľa má úchvatný, pre nás dosť drsný, imunitný systém. Krása života si nájde iné miesto, svet je veľký a svetov je veľa. Rieka, ktorá preteká krajinou, zostáva zatiaľ stále zhovievavá a dáva ľudskému druhu ďalšie šance naučiť sa neubližovať. Na jej brehoch čakajú spomienky na spomenutie si. Mnohé z nich sú síce smutné, ale mnohé z nich sú plné slobody, tvorby, odpustenia a radosti.

Naše slová dokážu tvoriť deje, krásne deje. Naše slová sú výživa pre obrazy a momenty. Naše slová dokážu ustrážiť hranice a rovnováhu.

podobné články:

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.Laskava.slova.rieka.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.