Nastal veľmi „očakávaný“ rok – rok 2012 – jedni ho vítajú, že sa dočkajú túžobnej zmeny, druhí ho vyzerajú s najväčšími obavami z konca sveta. Ako to všetko vnímaš ty? Čo očakávaš v tomto roku – Vnímaš, že sa bude meniť kolektívne vedomie spoločnosti?
Koniec sveta nebude. Zmeny budú. O aké kolektívne vedomie máš záujem?
Na Slovensku, v Európe, vo svete, v spoločnosti celkovo?
To je ešte stále dosť otázok naraz. Mohli by sme začať našim hnutím duchovnej, či kultúrnej obrody. V roku 2012 náš vlak vyjde z tunela.
To znie zaujímavo. Z akého tunela?
Sme v tuneli, akoby stále utajení. Univerzitné zdroje o náš píšu ako o subkultúre. O našich snahách vie nemálo ľudí, bežných, i spoločenských dejateľov. Napríklad stránka www.ved.sk – Rodná cesta a piesne na našej stránke… za tri roky jestvovania máme pol milióna návštev, čo nie je málo, na „subkultúru“. V oficiálnych médiách nie sme. Ale zakladáme svoje médium tlačené – Rodnú cestu – časopis. Asi vydáme aj nejaké knihy, o dlhej dobe. A stane sa niečo, čo spustí vlnu záujmu o našu pôvodnú kultúru. To by mohla byť dobrá vec. Ale nielen dobré veci sa isteže dejú.
Aké napríklad?
Napríklad Slovensko bude musieť čeliť tlaku Maďarska, ktorý sa stáva dosť jednoznačným. Tie mapy veľkého Maďarska, ktorými niektorí neustále mávajú, neveštia posun nálady k lepšiemu. Zmena označenia maďarského štátu niečo naznačuje.
I v dnešnej dobe, všetko je pod dohľadom Nato, OSN, Únie a iných organizácii…ktoré sú proti konfliktom?
Teraz nehovoríme o konflikte, ale o jednostrannom výraznom tlaku, ktorý zákonite niečo spôsobuje. Tým, že nás ochránia západné spolky, sa nechávajú učičíkať aj nezbadaní slovenskí politici. Maďarský predseda vlády si z nadnárodných organizácii nič nerobí, naopak, posiela ich kade ľahšie. Ten, kto je prebudený a pripravený, má väčšiu možnosť prežitia, ako ten, čo pochrapkáva a nedbá na výstražné znamenia.
Máš pocit, že pôjde o prežitie?
O prežitie kultúry. Národ je jedna z podôb kultúry. O prežitie kultúry ide. Maďari sa zatiaľ snažia o dosť viac, ako Slováci. Síce sa z nejakého dôvodu vládne kruhy oficiálne zaštitujú kresťanstvom, čo považujú za svoju prednosť, napríklad v údajnom rekordnom v počte „maďarských“ svätých. Čo je samozrejme nezmysel, napríklad sv. Štefan nebol ani svätý a ani Maďar, bol poloslovák, nedobre vychovaný na Nitrave, ktorý umučil a zohavil aj svojich príbuzných. O tom potom, ako hovoria niektorí milovníci slovenčiny. Maďari majú svoju kultúru v školách, aj tance, ktoré sú z časti aj naše…Pestujú si , pravda, aj mýtizujú, svoje znalosti o dejinách. Teraz nevravím, či dobre, alebo zle, ale upevňujú si sebavedomie. My stále spíme. Tento paneurópsky mlyn teraz melie, to je pohyb, živel vzduchu a ohňa a skryte aj zeme. Kto sa nesnaží držať svojeti, toho to zomelie. Potom, keď sa mlyn zastaví, budeme vidieť, ktoré národy prežili a ktoré nie. Tie, čo sa nechajú zomlieť, pomulčujú pôdu v prospech iných kultúr. My stojíme pred skúškou. Prežime, alebo budeme iba mulčom? To je otázka. Iba byť, či aj žiť? A tu nejde len o kultúru národnú. Ide o kultúru vôbec. Úpadkové podoby upadnú a prežije len to, čo je skutočne živé a má mladé výhonky.
Slovensko si svoju kultúru uvedomuje, ale je založená na kresťanských, ľudostredných a hlavne jednocirkevnych koreňoch … Ako dosiahnuť, aby si uvedomili aj predkresťanské všebytostné kultúrne korene?
Kultúra má mnoho vrstiev. Pokiaľ hovoríme o koreňoch, nemôžeme hovoriť o kresťanstve, lebo kresťanstvo je len jedna z našich prístavieb, je to taká fasáda domu, ale zo základmi to nemá veľa spoločného. Slováci, tak, ako aj iní Slovania, sú v otázke identity viazaní na Slovo, a teda na jazyk. Napríklad Škót je Škótom, i keď už dávno nepozná svoj keltský jazyk a hovorí Anglicky. Stretol som mnoho hrdých dejateľov – indiánov, ktorí sa hlásia ku svojmu kmeňu, či národu, ale pritom väčšina z nich vôbec nepozná jazyk svojho kmeňa, ale hovoria anglicky, alebo španielsky. Slovák, keď začne hovoriť po maďarsky, je z neho Maďar. Jazyk je jednoznačne podstatný koreň našej identity a to i aj duchovnej. Slovanský duchovný slovník vznikol „za Perúna“ a to je jeden z našich koreňov (Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny…). Na rodnej ceste tento slovník uverejníme. Iný koreň sú naše pôvodné sviatky. To súvisí s pôvodným duchovnom, pozrite sa na stotisíc slovenských ľudových piesní, samý javor, lastovička, studňa, srnka, skala, mená dedín zdedených, aj to je rodné duchovno, naša vlasť. Napríklad kalendár sviatkov je pevný ako dub a keď aj sú vedené a vysvetľované nepôvodným, nekorenitým spôsobom, tie vysvetlenia nie sú dub. Môže to byť brečtan, alebo imelo, ale to, čo je pôvodné, to je koreň duba. Nech si rastie brečtan i imelo, máme ich radi, ale ujasnime si, že keby padol dub, tak padne i brečtan. Takže tak sa veci majú. Ani tisíckrát opakovaná nepravda sa nemôže stať pravdou, na to nezabudnime. Ktosi síce tvrdil opak, ale len krátko.
Ďalší koreň našej identity je naša krajina, ktorú máme aj v štátnom znaku – …Tatra, Matra, Fatra. Tu niekde tušíme tak trochu ohrozenie. Slováci nechcú ovládať bývalé slovenské územia, ako Pilišské hory v dnešnom Maďarsku, Matru, a podobne. Nakoniec, my sme tých Slovákov nechali asimilovať , kým maďarská vláda sa dlhodobo starala o svoje menšiny v zahraničí. V parlamente sú dve kresťanské strany, jedna otvorene kresťanská a druhá to má v názve… Vo voľbách budú dve nie slabé maďarské strany – jedna otvorene pre Maďarov a druhá, tiež aby ju volili aj Slováci, tá hrá na dve strany. Strana, čo sa považuje za národnú, sa k našim podstatným koreňom nie veľmi hlási, čo nás ani veľmi neprekvapuje a vzhľadom na spôsoby nás to asi ani veľmi nemrzí. A my môžeme dovoliť nestarať sa o svoje korene? Strom, ktorý si nechá odhniť korene – čo sa s ním stane? Stojíme pred veľkou skúškou.
Takže veríš, že si Slováci uvedomia svoje korene a nenechajú svoju kultúru zahynúť?
Či veríš, alebo neveríš, to nie je tak dôležité, ako to, čo robíš, ako žiješ. Ja si konám svoje poslanie. Som poslanec bez úradu a bez poslaneckého platu a robím, čo mám robiť. Každý sa môže seba opýtať, čo robí, aby bolo lepšie, aby kultúra prežila a došla do svojho rozvoja. Čo budú tí, čo len pozerajú dokola tie nerealitné televízne namotávky, čo na smrteľnej posteli odovzdajú svojim potomkom? To, ako sa narodíme, si niekedy nevyberáme. To, ako žijeme, si od istého času slobodne volíme. A to , čo obetujeme, čo odovzdávame, čo pestujeme a žneme, to je výsledok našej menej, či viac vedomej vedomej voľby. Niektoré veci sa budú meniť. Obdobie vetrov vyvrcholí, sopúch zaspieva a potom sa zem upokojí. Môžeme robiť to, čo robia vtáci. Načúvať hlasu zeme. Vnímať vnútorný hlas, prebudiť si šiesty zmysel. Krajina je dôležitá. Nepredať lesy a pramene, držať sa zdrojov, uchrániť hodnoty, ktoré sa nedajú obnoviť. Televízor si hockedy kúpiš nový, auto je len dutý kúsok kovu a umelej hmoty. Ale krajina, jej hory, údolia, pramene, toky, to je posvätná hodnota, to je jeden zo zdrojov našej identity, toho sa držme a učme sa znovu hospodáriť. Dobre hospodáriť. Sivá karta prehorí. Ale prameň ostane prameňom. Aj keby sa peniaze zrútili, my by sme sa zrútiť nemali. Nie tí, ktorí majú jastvo, ducha, identitu v skutočných koreňoch a nie v nejakej peňažníckej šaškárni. Tí, čo lipnú na peniazoch a nemajú vybudovaný svoj duchovný svet s väzbou na skutočné hodnoty, títo dnes žijú veľmi rizikovým spôsobom života.
Budú voľby… Koho?
Nieto v parlamente žiadnej strany, ktorá by v plnšom zmysle chránila hodnoty, ktorá sú náplňou rodnej cesty. Preto si netreba nahovárať niečo iné. Ľudia z Rodného kruhu nech volia koho chcú, je to ich osobná voľba. Takto podobne, ako v minulosti, pomulčujú politické prúdy, ktoré naše záujmy príliš neobhajujú. Ale skutočnosť je taká, že žiadna spoločenská politická sila nereagovala na naše všeobecné výzvy, ktoré sme, a to je možno nie najlepšie, nikomu osobne neadresovali… Každý si volí. Aj strany si volia, nielen občania. Je to v poriadku, že si volia. Ale poslanie je poslanie. Je dobré, že v Národnej rade SR oficiálne sedia poslanci a nevolajú sa napríklad kupliari. Dáva nám to nádej na obrodu.
Neuvažoval si …ísť do politiky?
Chápem, že tie strany majú svoje dôvody a účel. Ale je to nevedomý boj živlov a tá málovedomosť v tejto podobe škodí veľkoobčine. Jedna strana mi nedávno ponúkala miesto na kandidátke a celkom iný aktivista chcel moju pieseň do volebnej kampane. Obe veci som odmietol. Poznám svoje miesto, aj svoju prácu a tú robím. Moje miesto nie je v tej zvláštnej budove na hradnom vŕšku. Nie že by som tým opovrhoval, to nie, ale politika je spôsob konania, ktorý je spojený s podmienkami pre mňa neprijateľnými. Volím si svoje spôsoby a prostriedky a to také, ktoré zodpovedajú mojej duši.
To by ale znamenalo, že sa veci hýbu, keď rôzne strany chcú počuť o pôvodnej kultúre, chcú počuť tvoje piesne. Nepohla by napríklad tvoja pieseň väčším počtom ľudí k uvedomeniu si pôvodnej kultúry?
Možnože áno, ale aké máme záruky, že naše piesne neposlúžia len na kampaň? To by sme museli riešiť. To všetko by sa muselo zvažovať. Nikdy som nehral na stretnutiach politických a ani nedával svoju hudbu politikom. Slúžim odkazu predkov, obrode ducha, a slúžim aj tým, ktorí mi dôverujú, ktorí veria nášmu spoločnému cieľu. Takže v tejto chvíli, pri tejto otázke, dávam na zváženie – nech napíšu čitatelia Rodnej Cesty, a to teraz, či to považujú za dobré, aby zaznela pieseň z poslednej mojej dosky v predvolebnom šote osobnosti, občianskeho aktivistu, teda nie celej strany. S tým, že by som sa mohol snažiť dohodnúť prednesenie našich vybraných požiadaviek v slovenskom sneme. Ako napríklad – aspoň jeden sviatok pod pôvodným menom. Nejaké vylepšenie možností vzdelávania, vieme, že máme ťažkosti s niektorými nie najbezpečnejšími podobami očkovania, v oblasti ochrany prírody a životného prostredia by sme mohli v mnohom pomôcť, pár vybraných bodov z našich výziev… Je isté, že človek ten by riešil napríklad v parlamentne otázku strieľania psov v lese. Nech sa čitatelia, alebo uskutočňovatelia Rodnej cesty k tomu vyjadria. Ja ako slobodný a neplatený poslanec rodnej cesty v lese bez kresla pôjdem do hlavného mesta a budem o tom rokovať, ak na to dostanem poverenie.. Nechcem za pieseň koruny, len čestnú dohodu. Samozrejme, tomu človeku by vzrástli preferenčné hlasy. Ak sa ozve dosť ľudí, že je to dobré urobiť, tak to môžeme uskutočniť. Ak nedostanem ohlasy, alebo ak budú opačné, tak niet o čom. Okrem toho, tá ponuka bola pred troma týždňami, vtedy bola hneď odmietnutá, takže nie je isté, či ešte trvá. Nezabudnime, že rady občín a kmeňov sme tu mali pred Veľkou Moravou celé veky a že spoločenské riešenia vecí sú našim prirodzeným spôsobom samosprávy. Súvisí to s rodným duchovnom. Takže aj keby sme nejako príliš do vecí nezasiahli, je načase sa tým zaoberať a nedávať svoj hlas a silu nevedome iným. Ktorí si nás nevšímajú. Prečo? Načo? Začo? Súvisí to s otázkou duchovnej čistoty.
Ešte nejaké odporúčanie čitateľom do ich osobných životov, pre ten nadchádzajúci rok, by si mohol na záver?
Prajem dobrú cestu.
Pýtala sa Rodná cesta
Odpovedal Žiarislav
podobné články:
Výzva na zavedenie výuky pôvodnej kultúry v slovenských základných školáchTU
Výzva na uznanie našich pôvodných sviatkov TU
11.6.10 ABY BOLO KOHO VOLIŤ, ABY BOLO KDE VOLIŤ TU
30.9.10 PREČO ŠTEFAN KRÁĽ ZA SVäTÉHO VYHLÁSENÝ BOL alebo AKO IŠIEL VAJKO ZA KARIÉROU TU
Zdroj: Ved.sk
