Predstava, že v krajine treba spustiť obrodu, je stále rovnako jasná. Odhodlanie pracovať na doraz mu nechýba. Ale spojenie so Všeduchom nie je také, ako by si predstavoval. Nemá toľko videní o Ceste, ako by potreboval. Možnože pre to nerobí dosť. Svet sa rúti do svojej skazy. Blázniví a nevedomí synovia Zeme vyciciavajú Matku, pokiaľ len môžu, sú chamtiví ako v tej piesni, ktorú kedysi prvý raz vyspieval:
Hustá tma a čierna noc,
svet už dusí chorá moc.
Chamtiví sú trhovníci slepí.
Duše kričia o pomoc.
A keď nocou spod hory
veľká vatra zahorí,
prebudia sa vedomecké duše,
sivá karta prehorí…
Spomenul si, ako si zo „sivej karty“ vystrihol brnkátko na gitaru. Gitara leží v puzdre, hrá na husliach. Hrá a spieva. Hrá a spieva a nadchýňa. Privádza sa do vytrženia. A keď príde medzi ľudí, do mesta, a keď je aj ohlásený, privádza do vytrženia aj ľudí, svojou hudbou, hudbou so spolupútnikmi na Veľkej ceste, ktorých hľadá i nachádza. Chvála divom, chvála Všeduchovi. A vzýva Perúna, keď už v duši je málo sily a keď sa poddáva únave. Drevo rúbe už aj pravou rukou. Môže ju zdvihnúť poľahky nad hlavu, zdá sa, že sa hojí preťažené rameno. Podchladený chrbát sa v narastajúcom slnku uvoľňuje. Trochu cvičí, aby sa telo hojilo v blahodarnej žive. A znova vbehne do ktoréhosi mesta, alebo aj do viacerých. Továrenský komín vo Zvolene horí do neba a vypúšťa nad mesto čierny dym. Neviditeľný čierny dym ide aj zo správ, ktoré si v meste pozrie v blikotavej škatuli. Aha, ako priberá technický svet, tak televízory chudnú. Sú čoraz tenšie. Vidí ich v meste. Takmer nik tu nepozerá prírodopisné filmy. Také zaujímavé. Takmer všetci pozerajú tie namotávky. Ako v dedine, tak aj v meste. Vzťahy, súperivosť, žiarlivosť, boje o väčší peniaz… Krútňava, samá krútňava. Všíma si výrazy v tvári. To, čo ľudia v meste, pozerajú aj dedinčania v Dolinke. V kaviarňach majú blikotavé krabice. Herci v televíznych príbehoch, a hlavne ženy, majú zdvihnuté pery, vycerené zuby, zvraštené obočie. Hrôza. Tri štvrtiny času to tak je. Na tomto životnom pocite vstúpilo ľudstvo do 21. storočia. Vojny. Ležiace telá. Boháč. Uctievaní, sebastrední boháči a ich našpúlené ženy, ktoré sa dali kúpiť svadobnými zmluvami. Správy, ktoré pozerajú ľudia civilizácie. A na konci aj jedna dobrá správa: V zoologickej záhrade uzrelo svetlo sveta krásne mláďa. Nový väzeň, odsúdený na doživotie. Malé, rozkošné, zamrežované mláďatko. Vracia sa na Medzu. Na hrad svojej ľudskej samoty. Ale súčasne aj hrad spojenia so skutočným životom. Kde sa rodia mláďatá bez mreží. Kde kráčajúci človek chystá veľké prebudenie.
A keď sa zem zachveje,
mocný vietor zaveje,
prebudia sa vedomecké duše,
už tá doba dozreje…
Bez strachu a bez boja,
bez zbraní a postroja
kliatbu láme sila slova,
živú rieku povolá.
Sníva. S otvorenými očami. A hrá, píska, vrzúka, bije do bubnov. A tancuje pri ohni. Vyzlečie si šaty a tancuje v splne mesiaca. Áno, je ešte možnosť. Ešte sa to dá. Ešte žijeme. Ešte sa možno spojiť s duchom. Je cesta. Musí byť cesta. Ešte je cesty, lebo sme tu my, a keď tu sme, tak je tu cesta. Cesta je jediné, čo je. Áno, vystúpil pri diere v zemi. Ako sa mu zjavilo vo sne. A nevošiel do zeme. Vyšiel na horu. Ako to aj vo sne bolo. Už vystúpil on na horu, už spravil si tu útulok, z haluzia…
úryvok z knihy „Na vrchárskom chodníku“ (Knihu je možné si zakúpiť TU:
Žiarislav, 2018
Podporte Žiarislavovu hudobnú tvorbu – Zbierkou na CD Chvála Slnko ! Podporiť môžete TU (Startlab)
alebo
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
