Oslavy letného slnovratu – sila, duch, zima, nebo, vietor a teplo v duši

autor_fotografie_jantaara_stubai_.jpg

Po túlaní sa po prekrásnych lúkach, s dych vyrážajúcimi výhľadmi v okolí Lomu nad Rimavicou, hrabúc sa v spomienkach na noci strávené osamote pred rokmi v tomto prekrásnom kraji, spomínam na starý a košatý buk plný života na Banskom Grúni. A teším sa, že práve v tomto prekrásnom kraji bude obrad slnovratu. Ale teraz je to akési iné. Prvý raz v živote som do týchto krásnych zákutí Veporských vrchov neprišiel na bicykli, ale autobusom. Starý prameň a umývadlo vydlabané v starom bukovom kmeni za dedinou je tu však stále. Naberajúc živú vodu sa mi vynárajú mrákoty na tvári. Voda. Čo s tebou len moja priezračná bude? Ak však ľudia pochopia, že sú aj vodou, tak sa o teba báť nebudem…

Čierťaž. Nekonečné pohľady do hĺbok dolín, temer neporušených lesov bez vrások rúbanísk a hradby vysokých hôr na horizontoch. Po spoločnej prechádzke s Jantarou, plnej jahôd, lesov, lúk, diaľav a vôní som zrazu na rázcestí po rozlúčke osamel. Dívam sa na vykosený kruh a na les opodiaľ. To tajomno. To očakávanie… Vykročím dolu lúkami a príduc do statného smrekového lesa sa mi zrazu otvára iný svet. Taký úprimnejší, skutočnejší, náš. Pár slov a Renčin čajík na pníku z materinej dúšky a mäty dvíha náladu do výšav. Ba aj smutný, skôr dorazivší súputník pookrial, ale je mu zima. Zaduli chladné vetry a koruny smrekov sa počali svištiac ohýbať, ako tetivy luku. Vietor roznáša chuchvalce voňavého smrekového dymu lesom, kde – tu zaznie koncovka, spev, či vrava, tu a tam prebehne omladina s vánkom smiechu na perách, či psík.

Je čas nájsť si miesto na pobyt. Inštinkt vandráka ma posiela napravo, na pokojné miesto na rozhranie lesa a lúk. Nesklamal a so Svietislavom ostávame stáť pred oku milým zátiším. Tu sme doma. Útulné miestečko, aké len prírodné bytosti môžu stvoriť. Chvíľu postojíme a dívame sa na tú malinkatú lúčku, kde sa na dĺžku zmestí iba plachta na prístrešok. Statné staré smreky tu vo vzácnom závetrí svojimi dlhými a zdravými konármi objímajú čistinku ako poklad, obkolesenú veselým a k svetu sa majúcim malým smrekovým dorastom…

S poslednými zábleskami svitu, prv, než sa slniečko pobralo za divú Poľanu, vidieť po úbočiach medzi borievkami ľudí rozjímať s koncovkami, či inými uchu lahodiacimi zvukotvornými a dobrotvornými nástrojmi. Ešte posledný odlesk z vybíjaných opaskov, posledné lúče večerného slnka, ktoré z mäteže mrakov napokon na večer pozlátilo to, čo si to prialo a už len dohasínajúci spev drozdov jemne hladí krajinku…

Keď sa závoj chladnej noci pomedzi smreky pomaly priplazil z dolín, tu a tam vidieť blkotať ohník, usmiate ba i vážne tváre, rozpustené dlhé vlasy vejúce nočným vetrom a iskry letiace hore smrekovým lesom. Avšak tie, ktoré v sebe zažala ľudskosť, leteli ďalej vesmírom…

Atmosféra silná ako oceľ, tiene dlhých brád, nitky múdrych rečí a krásnych slov. Je menej ako dvetisíc rokov a z kotlíkov vonia poživeň. Dokonalý návrat v čase vnímam z plných očí. Ešte pár slov a odchádzam domov. V objatí smrečín zaspávam… Ale čo to? Gajdy… Ako kedysi večer pri západe slnka za pohorie Tribeč nad Jedľovými Kostoľanmi. Na to ako Tatranec do konca života nezabudnem. A teraz sú tu! A tí istí ľudia! Spokojne sa usmievajúc ležím a čakám, čo zaznie. Najprv len tak zľahka, akoby pustili jemnú stužku úsečnej, no silnej melódie v očakávaní. A potom to prišlo. Duchkrásne melódie, ktoré sa nesú lesom, vetrom a svetom. Svetom, ktorý akoby bol sám pre seba, no zároveň pre všetkých. Vznešené sóla a tóny napĺňajú svojou mocnou silou a jemnocitom pre melódiu všetko navôkol. Už aj vietor utícha a smreky prestávajú svišťať, akoby všetky živly na túto chvíľu čakali… Nádherné splynutie umu, hudby, živlov a vôní. Teším sa, že som tu a že to môžem počuť, cítiť, vnímať. Keď úchvatný koncert gájd odvial vánok, počali spevy. A spevy také mocné, až mi zimomriavky naskákali, no na duši bolo teplo. Horehronské, Oravské, Vyhodňarske, novodrevné… Vychutnávam si tú chvíľu v tôni starých smrekov a som spokojný. To, čo sa zažalo, už nezhasne. Oheň horí mocným plameňom a ja to viem a s týmto vedomím sa pozvoľna oddávam voňavému spánku, ktorý mi na viečka dovial závan vánku z neďalekej lúky plnej materinej dúšky, zvončekov a margarétok. A spevy plynú a plynú, až splynuli so spánkom, stromami, lúkou a krajinou…

Svitol deň, spev vtáčikov sa miesi so spevom ľudí a hlasom koncoviek. Len fujaru akosi nepočuť. V trojici cez les odchádzame do Lomu nad Rimavicou, aby sme sa zase mohli vrátiť. Martin nachádza staré hríby smrekové, ktoré dajú potomstvo nasledujúcej omladine. Dobre je. Umývame sa v bukovom umývadle a na spiatočnej ceste pod Čierťažou usadáme do vysokej trávy dívajúc sa na hradbu Nízkych Tatier. Zase tie krásne výhľady na hory, doliny, domčeky… Hájny Grúň, Brezniansky Grúň, Poľana, Ľubietovský Vepor, Tlstý Javor, Vysoké Tatry, Klenovský Vepor, Muránska planina a lesy. Krásne lesy… Kiež by aj naša budúcnosť bola taká krásna, no o to sa iba mi sami musíme pričiniť…

Pozvoľna prišlo popoludnie. S dobrými ľuďmi, ktorých som jakživ nevidel, sme zvláčali popadané stromy z lesa a za cengotu ocele sekier sme cez kropaje potu pozvoľna mrkli očkom po dievčencoch, ktoré opodiaľ v kruhu veselé a ovenčené voňavými a farebnými darmi lúk spievali krásne piesne. Kiež by pri každej robote takéto spevy zneli! Zavše si utrúc pot z čela po sebe pozrieme a každý mlčky vie, čo má robiť. Mlčíme a rúbeme kmene na večerné ohne. Slov netreba. Kto činiť chce, vie a vidí, čo činiť má. Napokon však jedna veta preťala mlčanie: „Toľko sekier a tak málo chlapov“. Ale je nám dobre. Keď je dreva nadostač a haluzina potriedená, ide každý svojim smerom, za svojou vôľou, či láskou, alebo len tak porozjímať…

Príchodom večera pribúda ľudí. Kroje, plátenné odevy, suknice, valašky, opasky, stany, prístrešky, ohne, vrava, drobizg. Hrdé postavy v pôvodných odevoch, iskra v oku. Pripomína mi to staré časy v Slovenskom Raji, ale toto je úplne iné. Tak inak lepšie. Už som sa bál, že pútnikov, či vandrákov takto pokope pri toľkých ohňoch v starom smrekovom lese už neuvidím… Ale stalo sa a duša sa smeje. Vidím aj mladých, či starších ľudí, ktorí ešte nikdy nespali pod nebom, prístreškom, či v stane. A to ma teší. Ostane to v nich. Iskra bola zase zažatá.

Zošerieva sa, zima i vietor mocnie, akoby nás živly skúšali, či ustojíme. Či dokážeme zažať teplo, aby sme sa ohriali. Kruh sa spojil, a nastalo ticho. Ticho v očakávaní. Štyri vatry a pred každou hrdo stojí dvojica švárnych šuhajov. Okolo obrovský kruh množstva ľudí držiacich sa za ruky. Žiarislav pobozkal Zem, zahrmeli mocné chvály sťa bojový pokrik, koncovky otočené k temnejúcemu nebu rozniesli vznešené tóny a po chvíli už spievajú a tancujú krásne devy s kvietkovými venčekmi, z ktorých vietor odvieval vôňu materinej dúšky, ktorú si zaplietli do vencov, v diaľavy krajiny i vekov. Žiarislav obradne zažal oheň, zapálili sa vatry. Ľudia okolo ohňov spievajú ľudové aj novodrevné piesne. Od každého ohňa sa nesie iný spev, iné hudobné nástroje. Prijímajú sa slovanské mená, robia sa obrady postrižín. Hôľnou zimou sa nesie spev a teplo až ku hviezdam.

Takáto je dnes doba, všetko sa neustále a rýchlo mení. A ja cítim, že niečo sa skutočne mení. Po dlhých rozhovoroch až do svitania odchádzam s vedomím, že viem čo. Ľudia sa zase spájajú, budia. Budí sa vedomie a ostrí sa zrak. Ej, beda raz bude tým, ktorí vlasti vedome ubližujú pre peniaze. Tu sa deje obroda človeka i ducha, tu sa píšu dejiny veľkým písmom…

Spokojne zaspávam, pretože viem, že sú veci, ktoré idú dobrým smerom, na rozdiel od pár jedincov, ktorí tu po sebe nechali odpadky. Ale raz možno pochopia…

Šum starých smrekov na svitaní uspáva a šťastie silnie ako Studenovodské vodopády po búrke. Niečo veľké sa udialo, spojilo. A ja som šťastný, že som mohol byť pri tom…

snímka: Jantaara Stubai

Podobné články:

SLNOVRAT 2014 – obrazová reportáž

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.sln14.P.Miler.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.