O SILE V NÁS, ETNO–CHOPINOVI, AMERO–DIANÍ A OCHRANE PRED NOVÝMI INVÁZIAMI

Rozhovor so Žiarislavom.

 

Keď si spomínal v poslednom článku (Výchova k idiotizmu je IN), že skupina Bytosti

končí, mal si tým na mysli aj to, že ani ty sa neplánuješ v najbližšej dobe nejako hudbou

zaoberať ? 

Hudbou sa človek zaoberá stále, napríklad pokračovaním nahrávania novej dosky.

 

Novej dosky? V akom duchu sa bude niesť?

Túto dosku točíme so zvukárom už asi dva roky po kúskoch, raz za pol roka vojde človek do

štúdia a nieco natočí, pokiaľ to dovoľujú prostriedky. Je to prvá vec, pri ktorej človek nemá

predstavu o dobe ukončenia. Teda žiadne ponáhľanie. Čo umožnuje naspievať aj trojhlasy

v slovanskom duchu a s citom ich podoprieť hrou na nástroje, ktoré poznášz predchádzajúcich platní. 

Teda všelijaké píšťaly, fujary, basfujara, husle, basičky, bubnydoby, gitara i prírodná basgitara, 

hrkálky,ozembuch, roľničky, dedova harmonika, a ďalšie.

 

S akými hudobníkmi nahrávaš?

Sám. Stopu po stope na rôzne hudobné nástroje, od prastarých po novšie. Dve desiatky

nástrojov. Zatiaľ sa tomu poslucháči divili, lebo to pri počutí nie je rozoznateľné, že je to

jedného muža skupina a pritom je to nahraté ako obyčajne bez metronómu. Možno budú

hostia, vlastne hosťky, nejaké ženské hlasy, do troch-štyroch refrénov. Určite sa to bude líšit

od všetkých predchádzajúcich dosiek. Sú tam aj piesne odohrané na Divozele, na niektorých

sviatkoch, ako „Tá sila je v nás“, „Zem Slovenov“, „Postoj chvílu“, „Chvála ti veľká Matka

Zem“, „Jesenná je hviezdna obloha“ a ďalšie. Aj tieto piesne sú vlastne hudobno-umelecké, či

duchovné reportáže, napríklad pieseň „Sila je v nás“ je o jastrabovi, ktorého pri Kokave

zrazilo auto a na Medzi sa liečil a učil znovu lietať. Pripomína to naše dejiny. Ak bude

obeživo, mohli by sme dosku vylisovat na prelome rokov.

 

V poslednej dobe sa o tvoju hudbu začal dvíhat záujem. Prečo skoncili Bytosti? Nie je

o koncerty záujem?

Nielen o hudbu, ale aj o slovenstvo vôbec. Chlapci sa síce na sieti dohadujú, či sme Sloveni,

alebo Slovania, ale pätnást rokov po prvom zverejnení reťazca Návrat Slovenov človek rád

vidí stav, keď sa menej namotávame na rôzne keltstvá a iné módne vplyvy a začíname viac

hľadat svoju vlastnú podstatu. 

Takže pokles záujmu určite nie je. Aj v tomto týždni prišli ponuky na koncerty v Čechách

a v Poľsku, ale skupina Bytosti už nehrá, človek ukončil činnost skupiny v tejto podobe. Je

ale možné, že bude ďalšia vlna Bytostí, ak by k tomu došlo, tak vystúpenia v mestách budú

úplne iné. Bude to husté a farebné, budú to bytosti, ktoré na sebe husto pracujú a sú

pripravené predstúpiť pred ľudí s tým, kvôli čomu tu sme. Aj ked sa človek nestretáva

s hudobníkmi, žije v lese, ale napriek tomu môže časom vzniknút dobrá hudobná skupina.

Už sa prihlásil do skupiny novodrevný pesničkár Janko Majercík, čo je iste dobré znamenie.

Budeme potrebovať dobrého bubeníka – dobeníka, ktorý bude s nami pracovať, keďže možno

by sa mohol „rekvalifikovat “ aj z iných bicích nástrojov na naše dunivé bubny – doby. Zišiel

by sa ako soľ nejaký pekný trávnicový ženský hlas, aspoň jeden. Takto by sme boli v zásade

vybavený, aj ked by boli na úžitok aj nejaký ďalší chlapský hlas, hudbu môžu podporiť ďalšie

husle, píšťaly, fujary, veľká basa je tiež zaujímavá. Budeme vidiet, čo bude, z čoho budeme

variť. Takže pôjdeme na vec, ak sa nájdu ľudia so silnou vôľou k veci, schopní pôsobiť

v bytostiach s nasadením. Pozvali nás práve do Prahy na ďalší slovanský festival, čo je už

v strednej Európe dôsledok našich pohybov. Keď to človek odmietol so zdôvodnením

zrušenia skupiny, chceli odložiť, ale nakoniec to možnože dovtedy spustíme. Zostavenie

novej skupiny by mohlo byť krajine, krajinám a dianiu na úžitok. Človek hovorí o krajinách,

pretože Čechy, Morava a Poľsko sú v podstate tiež náš blízky duchovný okruh a po

prieskumných cestách a koncertných šnúrach je možné rozvinutie kultúrnej spolupráce

s ďalšími krajinami. V tejto súvislosti nám v minulom rozhovore spomenutá akoby „blokáda“

niektorých pák na Slovensku vôbec nevadí, prospieva to šíreniu našej novodrevnej kultúry

vonku. Potom, ked sa vrátime okľukou domov, potom sa budú diat veci.

 

Mohol by si priblížit svoje zážitky, dojmy z etno festivalu v Poľsku, ktorého si sa

zúčastnil?

V Poľsku vo Varšave bol týždnový etno-festival „Križovatka kultúr“, najväčší tohto druhu

v strednej Európe, kde majstri z rôznych krajín sveta viedli tvorivé dielne hry na nástroje,

spevov alebo tancov. Počas týždňovej dielne Cesty koncovky sa tridsať Poliakov a Poliek

učilo hrať vedomeckým spôsobom v Paláci kultúry a oddychu naše novodrevné i ľudové

piesne. V sobotu bol spoločný koncert majstrov, kde diváci ocenili nielen našu koncovku

a fujaru, ale aj koncert koncovkovej učeníckej skupiny, ktorá hrala Pozdrav štyroch strán a

piesen z Perúnovho dreva Vodenka. Koncert majstrov dirigovala skvelá Mariša, ktorej sa

podarilo presvedčit človeka, aby hral s Varšavským mládežníckym sláčikovým orchestrom

podporeným staropoľskými nástrojmi, skladby kultového poľského skladatel a Chopina.

 

Ty si si naštudoval Chopina?

 Ani nie, vlastne som Chopina nikdy nepocul. Raz človek stihol koniec jednej skúšky

a neznelo to nejako zvlášť zložito. Ostatní to cvičili celý týžden, ale poľský manažér

Grzegorz človeka od toho dosť odhováral, že hrať filharmóniu je pod úroveň neumelého

novodrevného majstra, lebo to bol koncert majstrov – vedúcich etno-vorkšopov, a že takí

šopéni môžu za úpadok ľudovej hudby, ktorá v Poľsku takmer zanikla. Grzegorz bol navyše

presvedčený, že autentickí hudobníci nemajú robit žiadne skúšky pred tým, ako spolu hrajú,

ale majú rovno vystúpiť, takže v tomto duchu mi zariaďoval program. Ale nakoniec to

dopadlo mimoriadne zaujímavo. Keď som sa zjavil po začatí koncertu s fujarou, zdalo sa, že

Mariša ako tak dirigovala, sa trochu zľakla, lebo jej bolo jasné, že fujaru na žiadnej skúške

nevidela. Ale keď zistila, že to ladí v tom áčku, tak sa začala znova usmievať. Potom človek

vytiahol v nejakej polke „skržipky“ a keď dostala priestor improvizácia človekovej

koncovky, to už ochester robil priestor vedúcim hudobných dielní jednému po druhom, tak sa

do toho pridal skvelý indický tablista Muthu Kumar, s ktorým sme mali pred troma dňami

koncert a poľský multiinštromentalista Bartek, takže sme to rozpálili v akejsi búrlivej ethnoanomálii

vrcholiacej fujaro-bubnovou extázou, ocenenou bujnými ohlasmi.

 

V Poľsku si pôsobil už viackrát…

Táto krajina je nám blízka, rozumie našim piesnam. A mnoho Poliakov sa nadchlo naším

vývojom. Festival bol v dobe, keď Obama rozhodol, že v Poľsku a Čechách nebude raketový

štít umiestnený oproti Rusom. Poliaci sa to dozvedeli od Klausa, ktorému Obama zatelefonoval

a robili si vtipy o tom, že prečo nezavolal do Varšavy. Že to preto, lebo práve beží akcia

„Volanie do Čiech zdarma“.

Bolo to práve v dobe pozývacieho listu pre Ameriku.

 

Pozývací list? Čo pod tým chápeš?

Tí českí, slovenskí a poľskí ustrašení predstavitelia napísali do Bieleho domu Obamovi list,

aby nás Amerika nenechala napospas.

 

Napospas čomu?

Asi napospas sebe, lebo sme pomerne slobodní. Úplne to pripomínalo pozývací list, ktorý

písali československí komunisti do Kremľa v 68. roku a potom Brežnev poslal vojská.

Našťastie Obama je iný ako Brežnev a Bush. Aj tak máme na svojom území nejaké americké

sily, ale nie je to až také ostré, ako to bolo plánované. My, Slováci, si môžeme po veľmi dlhej

dobe konečne riadit svoje osudy dosť zvrchovane a to vyvoláva v mnohých hrôzu, strach

a paniku. Sú známe prípady, že väzňa vypustia z cely a on sa v zúfalstve obesí.

 

Spomenul si , že to bolo plánované oveľa hustejšie. Čím to je, že plán pre Slovensko

nevyšiel na 100 percent?

Kým Česi a Moraváci ako ľud boli proti americkému radaru, ich vládcovia boli za, čo je vo

svete bežná vec vzhľadom na určité mocenské hmaty a chvaty „svetovlády“. Na Slovensku

bola proti tomu nielen verejná mienka, ale aj vláda. Čo nie je úplne zanedbatelné, pretože

naďalej tu jestvuje akýsi slovensko-český kultúrno-spoločenský priestor. To by však samo

osebe radaru v Čechách nezabránilo.

 

A čo teda tomu zabránilo?

Zabránil tomu polčas rozpadu americkej rozpínavosti. V19. storočí USA zabrali indiánskym

národom dve tretiny svojho súčasného územia. Čo je veľkost asi ako západná Európa so

strednou. Pôvodní Američania boli desiatky rokov koncom 19. a začiatkom 20. storočia

v koncentračných rezerváciách, kde mali horšie podmienky ako židia v troch koncentračných

táboroch vo vojnovom Slovenskom štáte, čo ani tu ani tam nebolo isteže demokratické.

Napriek tomu si to Amerika dokázala obhájit ako obdobie demokracie. Takže po víťaznej

vojne za nezávislosť a neúspešnej invázii do Kanady, po zabratí severomexických území

a iných mocenských pôsobeniach v bezprostrednom okolí, teda Amerika dôsledne

skolonizovala indiánske územia vo vnútrozemí a potom pobrala sa expandovat do sveta.

Americkí vodcovia uplatnili novú taktiku. Taktiku neokolonializmu. Už nevysielali

predovšetkým vojakov, ale hlavne obchodníkov, vytvorili dômyselne zostrojenú kapitálovú

chobotnicu s hlavou vo svojej krajine , ktorá so svojimi bankovými prísavkami začala

obopínať jednu krajinu po druhej v poradovníku zostavenom podľa ropných zásob

a vojenských a iných ťažiskových polôh.

Najjednoduchšie to bolo v podmienkach demokracie západného typu, ale časté sú aj prípady

rôznych stupňov totalitných diktatúr, s ktorými sa Amerika priatelila len preto, že im išli po

ruke. To celé by nebolo možné samozrejme bez akoby „tržne“ stanovených kurzov

nadhodnoteného dolára voci iným menám, na čom má svoj podiel Mendzinárodný menový

fond, Svetová banka a ďalšie, menej oficiálne páky. Vieme ale, že to nebol celkom voľný trh,

lebo čo myslíte, koľko Novoguinejčanov, alebo hoci Argentínčanov sedí v MMF?

Toto však nie je len americký systém. Británia a iné západoeurópske krajiny s tým mali tiež

svoje skúsenosti. Kolónie Španielov, Portugalcov, Francúzov, dokonca aj nepočetných

Holanďanov sa časom rozpadli, kým Americké držali, lebo boli dômyselne ovládané už nie

priamo cez koloniálne úradnícke siete, ale skryto a cez dolár. Pritom nezabudnime, že len

pred niečo viac ako storočím Amerika ukončila dobývanie „svojich“ území.

Takže USA obsadila v 19. storočí indiánske krajiny so všetkým ich obrovským nerastným

bohatstvom a poľnohospodárskou a inou plodonosnosťou. Preto francúzska Socha slobody

(o ktorej si myslíme, že je americká, lebo ako všetko ostatné už z istého hľadiska je), vítala

Európanov, pretože ukazovala chrbát indiánskym územiam, čakajúcim na nie príliž

demokratické obsadenie. Bolo to v dobe, keď Slováci začali bojovať o zrušenie poddanstva

a právo používania materinského jazyka, v základoch aj o právo na duchovné sebaurčenie,

a právo samosprávy slovenského okolia – prvého novodobého, na Myjave vyhláseného

slovenského štátu, teda v zásade o spravodlivosť a demokraciu, a po čiastkových výsledkoch

sme boli na čas zmrazení. Potom nasledovali pre Európu dve zdrvujúce svetové vojny, počas

ktorých sa Amerika vďaka uvedeným skutočnostiam, ktoré umožnovali jej prudký

hospodársky rast, nerušene zdokonaľovala v novej taktike. K nej okrem penažných

a vojenských pák bystro začlenila aj zvlášt vypracovanú mediálnu taktiku vrátane svojho

hollyvoodského strediska. Na Zemi je však zákonitá určitá polarita, podobne ako

v atómovom jadre, ktorá je predpokladom určitej rovnováhy. A tu narazila Amerika na

neviditelný múr svojej rozpínavosti. Rozbitie komunistického bloku znamenalo posledné

výrazné rozšírenie priestoru pre západný kapitál a politiku. Odvtedy rozpínavosť ustala. Dnes

nastal zákonitý pokles .Ten nie je len následok prepísknutej peňažnej mágie, ktorou to akiste

bankoví veľmajstri prestrelili. Môžeme to nazývať kríza, ale v skutočnosti sa západné národy

prvý raz po dlhej dobe viac priblížili hospodárskym stavom, ktoré si skutočne zaslúžia.

Bezbrehá rozpínavosť kapitálu už nebola možná ani z ekologických dôvodov. Zem by to

neuniesla. Netreba si však robiť ilúzie, že Obama bude spasitelom sveta a že oslabením

Ameriky sa bez našich zásluh zlepší náš stav. Aj tam aj tu sú ľudia takí aj takí, záleží ale na

spoločensky uznávanom rebríčku hodnôt. Toto je naša otázka dňa. Kolonializmus má mnoho

podôb, ale je tým ohavnejší, čím je menej vedomstva. Dá sa obmedzovať, ako aj iné

nepriaznivé javy, napríklad niektoré druhy kriminality, smerom k menej nebezpečným,

neprejavenejším polohám, záleží na nás. Mimochodom, človek má také výrazné videnie, že

Amerika v týchto dňoch plánuje nový menový ťah, ale to nie je až také podstatné.

Okrem toho sú tu ďalšie hrozby v podobe novoinváznych kultúr.

 

Aké kultúry máš na mysli?

 

V západoeurópskom priestore, ktorému sme kvôli členstvu v Európskej únii viac-menej

podriadení, sa začal nezanedbatelný moslimský prienik. V Belgicku narodené deti sú od tejto

chvíle zväcša z moslimských rodín, prudko rastie aj moslimská menšina vo Francúzsku

a v ďalších krajinách. Jedného dňa, keby počtom prevýšili ten-ktorý domorodý európsky

národ, mohli by si demokraticky nastoliť moslimské náboženské právo. Čím by sa

demokracia novoeurópskeho typu na tom-ktorom území skončila a nastal by návrat k niečomu

podobnému, ako cirkevný stredovek, len v iných farbách. My sme už teda niečo podobné raz

zažili. V dobe keď na územiach rodovej demokracie Slovenov, ktorá ustupovala kniežacej

moci, avšak ešte v duchovnej slobode, zaviedla totalitu cirkev, najprv jedna, po nej druhá,

obcas tretia. Trvalo tisíc rokov, kým sa ten režim poľudštil, bolo tu tisíc rokov preonačovania

a prispôsobovania v podstate starozákonného, cudzieho kódexu, našim potrebám. Aj vďaka

vývoju vedomia bolo vôbec možné nakoniec dosiahnuť určitú slobodu jednotlivcov a národov

a uvažovať napríklad o svojich duchovných koreňoch, ktoré dnes konečne rozvíjame.

Moslimovia si píšu podľa svojho letopočtu pätnáste storočie. Keď si tento rok písali

židokresťanské cirkvy, práve sa koncila križiacka genocída dovtedy slobodných akože

„pohanských“ polabských Slovanov a začalo sa ťaženie proti tzv. „pohanským“ teda

slobodným Baltom. Bolo by hrozné, keby sme mali byť teraz vystavení ďalšej inváznej

kultúre, ktorá má v preambule starozákonnú „svätú vojnu“. To by asi nebol úplne najlepší

nápad.

 

Ako je možné sa tomuto vyhnút , brániť?

Západ sa tomu bránit nevie, pretože nemá dostatočne živého ducha, nemá nápady. Vyčerpal

sa dočasne úspešným spotrebným materializmom, nevie sa ho pustiť a ostáva v ňom ako

v modle, ktorá nie je účinná. My sme sa zbavili komunizmu a nateraz podriadili Západu, ale

súčasne sa začala sa zatiaľ skrytá obroda rodných hodnôt, duchovného slovenstva, čo je však

jeden z najpodstatnejších koreňov európskej kultúry. Ak uskutočníme duchovnú obrodu,

nemusíme sa báť ani amerických vojsk, ani toho, že tu nebudú, nemusíme sa báť ani Kremľa,

ani moslimov, ani ďalších javov, ktoré mnohí považujú za hrozbu. Našu duchovnú prírodnosť

treba zjavne ustanoviť ako prirodzené právo, a nie ju skrývať za pohanstvo. Ak sa podarí naša

duchovná obroda, ktorá po nekonečne dlhej dobe je vôbec možná, môžeme sa stat jednou

z najšťastnejších kultúr sveta. Ak však strážcovia živej vody budú chrápať a nechajú si

zamoriť studňu, znamenalo by to zle nedobre.

 

Nechceš to nejako vykreslit ?

 

Nie.

A v prípade, že duchovná obroda bude úspešná, dokážeš načrtnút obraz budúcnosti

v tomto priestore?

Budú sa tu rodiť deti v šťastných rodinách. Budú sa rodiť bez veľkých stresov. Budú chodiť

do škôl bez veľkých stresov. Budú sa tešit zo života a budú sa tešiť, že sa môžu vzdelávať

šťastným, dobrodružným a nie idiotským spôsobom. Bude dostatok pitnej vody pre celú

krajinu, zmiznú smetiská v lesoch. Nebudú tu vymierat rastlinné a živočíšne druhy, človek

precíti šťastie s ďalšími bytosťami. Prchavé a krcovité šťastie a vytrvalé nešťastie v kolotoči

naháňania večne unikajúceho kapitálu nahradí duchaplnejší stav vedomého a citového

naplnenia. Ženy nebudú vylievat do vody jedy a muži zabezpečia ochranu zdravej krajiny,

lesov, vôd, vzduchu a pôdy. A duší. Ženy budú deťom spievat krásne uspávanky a budú

zaspávať pri chlapoch a nie pri ustráchaných a mľandravých produktoch neurotickej

civilizácie. Krajina bude mať úctu nielen k iným národom a kultúram, ale po uskutočnení

dejinnej terapie národ konečne získa úctu k sebe. Mnohí sa budú dívať, diviť a zoberú si

dobrý príklad. Nebudeme sa hanbiť za svoju reč a piesne, naopak budeme na ne hrdí a bude

nás to napĺňať silou. Budeme vediet dobre robiť aj v pohodičke oddychovat bez vymývania

mozgov. Budeme si ctiť dedičstvo predkov a rozvíjať ho v tvorivosti a nových podobách.

V Čase Dušiciek r.9

Zhovárala sa Miroslava Hargašová

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.rozhovor.sila.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.