Žiarislav: ROKOM 2012 MY NEKONČÍME

Keby dnes žil šaman, teda vedomec, vyjadroval by sa prostriedkami dnes zrozumiteľnými.

V tomto roku si viedol na medzi viacero táborov. Aká bola účasť?

O niečo vyššia ako po iné roky. Mnoho ľudí prijalo na táboroch mená, s čím sa pôvodne veľmi nerátalo, nechávali sme to na výročné sviatky. Ale keď to ľudia tak chcú a cítia, nieto dôvodu, prečo nie. Vo dvoch prázdninových mesiacoch bolo na táboroch aj mimo nich Na Medzi vyše sto ľudí. A samozrejme, na Cisárskej holi na Slnovrate bolo stopäťdesiat ľudí a to sme napočítali len v čase hlavného večera. To sú nie až tak dostupné miesta, takže to nie je málo.

Čím to je, že kým ľudia navštevujú rôzne kurzy v posledných rokoch menej, tebe sa návštevnosť zvyšuje?

Sú veci, ako umenie, ale aj duchovné prúdy a iné veci, ktoré majú svoj čas rozpuku, módny výbuch a potom to hasne dostratena. Naša vec napríklad nejaký zvláštny výbuch nemala. Stále sa to drží, keď som sa odsťahoval do lesa, tak sa to trochu utlmilo, ale potom to začalo znovu rásť. Bude to asi tým, že rokmi sa ukazuje, čo je pre život dôležité. Aj duchovno je v postate, ak je skutočné, niečo, čo sa dá použiť v dennom živote. Vedomecký človek neukazuje samoúčelné veci, ale to, čo má vzťah ku skutočnosti , čo sa dá denne užívať a môže to zlepšiť život. Pozoruje cesty desiatok, stoviek ľudí, celú spoločnosť, dejiny, prírodu v malom i vo veľkom, robí vhľady a zvažuje, vonku dáva len veci overené v dennom živote. Je to cesta pomalšia, ale istejšia a trvácnejšia.

Ten pokles návštevnosti rôznych ezoterických a iných kurzov nie je daný aj internetom?

Zčasti. Internet vyfúkol účasť všelijakým iným médiám i „médiám“. Televízii, rozhlasu, novinám a časopisom, ale aj kamenným obchodom a to nielen s knihou a hudbou. A tiež aj prírode, človek, ktorý pridlho sedí pred čítačom, samozrejme, chodí menej do prírody. V podstate nerobím verejne nejakú ezoteriku, ani vieru, ako to pochopil nesprávne pisateľ inak nie zlého článku v jednom hudobnom časopise, ale robím vedomstvo – vedu, ktorá sa dá rozložiť na jednoduché dokázateľné základné kamene a potom znova zložiť do živého súladu, pričom jednotlivé smery nielenže súvisia, ale sú zladené – kompatibilné medzi sebou i s denným životom. Teda slová týchto piesní môže pochopiť každý, kto cíti tento jazyk, občas chodil do základnej školy, čítal alebo počúval slovenské rozprávky a je ochotný sa nad vecou zahĺbiť. Neviem, prečo keď niekto naspieva kresťanské koledy, nikto naňho ideologicky neútočí, ale nám rodnú kultúru v textoch vytýkajú.

Lebo mnohí to nemyslia s tými koledami ´väčšinou vážne, to nie je naozaj, len ich naspievajú lebo to je komerčne výhodné…

No hej, keď človek spieva niečo naozaj, tak to je prinajmenšom spoločenský prečin, a keď spieva niekto len akože, tak ako póza je to úplne v pohode. A druhá vec, keď napíše Dylan alebo Morison nejaký text, nad ktorým musíte uvažovať, aby ste ho pochopili, tak je to prejav ich geniality, ale keď spraví našinec niečo na zamyslenie, tak je to nezrozumiteľné fuj. V oblasti nesebavedomej kultúry je to celkom pochopiteľné.

Môžeme ešte k tomu internetu?

Podľa prieskumu Rodnej cesty naše novodrevné hudobné nahrávky – buď len zvukové, alebo aj videné, si na sieti pozeralo a vypočulo v priebehu roka o dosť viac ako 50 000 účastníkov a okrem toho treba rátať s nie menším množstvom všelijako posťahovaných vecí. Vedomecké články čítalo podobné množstvo ľudí, na našej webovej stránke i na iných. Je to však veľmi dôležité, že neklesla účasť na prírodných stretnutiach, že dokonca stúpla. Že ľudia prídu, aby prežili spevavé večery pri ohni, besedy pri vatre i Vatre (nový festival), ale aj to je dôležité, že prídu, aby si ušili, alebo vyšili košeľu či šaty, v súlade so Zemou pochodili, alebo aj zakrpčili v krpciach, čo si práve dokončili v ďalšom prístrešku, čo sme práve dokončili. Je pekné, keď máte na vebovej stránke nafotený postup na výrobu bubna dobu, ale kto to skúšal, vie, že bez potrebných nástrojov, bez surovín, bez pomoci je ťažké zvládnuť to len tak, niekde, na prvý krát. Takže to, že prídu ľudia a skúsia si stavať prístrešok, alebo pribiť na salašníckom zrube šindeľ, či zdojiť kozu, ostrihať ovcu, zakľagať syr, to sa nedá nahradiť žiadnym médiom. A tak, ako sa dá učiť naživo rýchlejšie remeselnej zručnosti, tak sa dá učiť aj hudba, alebo obradové umenie. Vedomectvo je určitý druh služby. A pre kráčajúceho po tejto ceste nie je až také podstatné, koľko ľudí to užíva. Ale keď je o to výrazný záujem, môžeme len chváliť dary, že je to tak. Pre spoločnosť i pre prírodu je lepšie, keď sa o vedomstvo zaujíma viac ľudí.

Nestúpla účasť práve vďaka internetu?

Ako sa to vezme. Z istého hľadiska sa to môže tak javiť. Ale keby nebolo internetu, vydávali by sme naďalej obežník Vedomecké listy aj tlačený časopis Diva, či Rodná cesta, vtedy tiež stúpala účasť. Lenže internet bol lacnejší. Takže sme využili možnosti, ktoré boli dostupnejšie. Doktor Slivka písal vo svojej etnografickej práci v súvislosti so slovenským tradičným šamanstvom (obradovým divadlom), voľne prerozprávané, že umelec, či obradník – šaman, využíva také vyjadrovacie prostriedky, ktoré sú v jeho dobe ľuďom zrozumiteľné. Takže, keby žil dnes taký šaman, po slovensky vedomec, využíval by možnože aj internet.

A žije?

Hm, spýtajte sa na ministerstve kultúry, a nie tu, kde líšky dávajú dobrú noc. Cha.

Hehe.

No ale určite by sa nevzdal prírodných vnorov, stretnutí a obradov, lebo veď to je podstatná záležitosť.

A možno by robil aj koncerty?

Možno, keby vedel trochu hrať, alebo spievať, čo sa šamanom niekedy stáva.

Ty náhodou nerobíš koncerty? Na jar si koncertoval a teraz, na jeseň, už nehráš?

Leto bolo plné, znovu bolo na táboroch viac ako pred rokom a aj sila rástla. Po vydaní CD Tá sila je v nás, teda od začiatku roku, do leta, som koncertoval ako hudobník. Teraz sa človek venoval opravám vecí hmotných a duchovným vnorom. V tejto chvíli je plánovaných pár koncertov na konci roka, ale nebudem ich hrať ako hudobník.

A ako budeš hrať keď nie ako hudobník?

Ako pútnik. Človek urobí takú jazdu po krajine len s huslami, gitarou, píšťalou a fujarou, a s dobmi asi, teda nie s dvadsiatimi nástrojmi ako na drevnotepoch a ani nie obrazový koncert. To, čo som robil na jar, bolo dosť náročné a nákladné a nemá kto usporiadať riadne koncerty, nie som v tých pracovných reťazcoch ako hudobníci. Takže to obehnem so syrom v kapse s pár grošmi, ako človek, čo spieva príbehy a trochu hrá hudbu. Nepovažujem sa za hudobníka.

Ale tvoje posledné CD Tá sila je v nás bolo v podstate uznané hudobníkmi. V slovenskom rozhlase bola opakovaná relácia Soni Horňákovej, ktorá bola venovaná tomuto CD a odznievali aj piesne z tvojej dosky. Na internete má pieseň Zem Slovenov, a to bez klipu, za vyše pol roka desaťtisíc návštev.

Áno, a to sú zároveň jediné brány, ktorými to prešlo. Aj to je niečo. V akomsi kanadskom časopise bol uverejnený dlhočizný článok a v titulku bolo čosi ako Žiarislav – Donkichot… Preletel som to len tak zbežne, bolo to snáď francúzsky, alebo španielsky. Titulok ma rozveselil, ale dnes to tak človek vidí, že mnohí našu novodrevnú kultúru berú len ako pohľad do minulosti.

A nie je?

Nie je, pohľad do minulosti je len úvod. Hlavná časť je dnešok a budúcnosť je rozvíjajúca sa hlavná časť.

Takže neveríš na rok 2012?

Čo to znamená veriť na rok?

No, že či veríš, že príde podľa mayského kalendára koniec sveta.

Čo má začiatok, má aj koniec, a čo nemá začiatok, nemá koniec. V roku 2012 určite nebude koniec sveta. Môžete sa na to pozrieť napríklad v roku 2016, ktorý bude nie menej zaujímavý pre nás. Pre nás sa to dvanástym rokom nekončí, skôr sa to bude viacej spúšťať.

Nechceš to nejako rozviť?

Ani nie. Ale k tomu mayskému kalendáru – Mayovia oddávna verili na to, že svet sa každý deň končí a každé ráno obnovuje, tiež na väčšie časové obdobia vzťahovali konce a znovuzačatia. Nemá človek strach z konca sveta. Je ale smutné vidieť, kam to teraz smeruje. Rastú ropné a iné škvrny, vymierajú živočíšne a rastlinné druhy, otupenosť sa stala civilizačným štandartom. Ale človek vidí skutočnú možnosť dobrej cesty. Mimochodom, pyramídová spoločnosť dávnych Mayov skolabovala zhruba v tej istej dobe, keď sa zrútila kruhová spoločnosť slobodných Slovenov. A v čase po nežnom prevrate a po vyhlásení nezávislosti Slovenska prepukli ma medzinárodnej scéne správy o požiadavkách mayských povstalcov v Chiapase. Človek si to uvedomil počas tohtoročných stretnutí s mexickými šamanmi, že niektoré veci máme síce odlišné, ale mnohé spoločné a v niektorých smeroch sú požiadavky prírodných ľudí v rôznych častiach sveta veľmi podobné. Aj keď majú rôzne národy rôzne cesty a hlavne spôsoby. My sme podstatne miernejší i mierovejší a aj náš útlak komerčným režimom je miernejší a mierovejší.

Napríklad v čom?

Napríklad v tom, že nám keď kapitálový trh ničí drobných gazdov, zapchá im ústa podporami a sociálnymi dávkami, ktoré predtým od nich vyzbieral. A tiež tu polícia nemučí a nezabíja ľudí, skrátka, civilizačne sme na tom celkom inak. Aj Slováci boli v stredoveku poddanými, ale na rozdiel od Indiánov v strednej a južnej Amerike, kde im Španieli zakázali vlastniť pôdu, sme predsa len obrábali, i keď v poddanstve, zem a neboli sme vždy len sluhami. Nakoniec demokratická a potom socialistická revolúcia predsa len dala ľuďom základné istoty, ktoré napríklad v Mexiku u mnohých neboli. Nedávno nám tu vnútili NATO, rozbili nám trh s liekmi, s autami – doteraz nám tu jazdia staré dobré tridsaťročné tatrovky a vétriésky (tie padli už predtým) a sú v horách priechodnejšie, ako nové a drahé západné nákladiaky. Vtlačili nám svoje velenie i nie najlacnejšie zbrane a tiež nám tu vtlačili tú odpornú sladkastú klonovanú kukuricu. A keď ju vtláčajú chudobným Mexičanom, tak im siahajú na hlavný zdroj obživy, lebo keď oni takto prídu o prírodné kukurice, považované až za posvätné, budú celkom odkázaní na patentovaných kukuričných veklslákov, ktorí ich už zdierajú z kože. Skrátka, dostali sme sa do područia svetových bánk a menových fondov a prešibaných „filantropov“, ale rozdiel medzi nami a západom nie je až taký priepastný, takže bruchá sú omastené a hlavy vymleté tou západnou popovou hudbou otupne sladkastou ako klonovaná kukurica do takej miery, že väčšine ani nedochádza, že stráca dušu a vytvára masovú základňu novodobého nevoľníctva. Môžeme sa len dívať a možno aj diviť, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Ale nemusíme byť pritom nečinný. Ak sa v tom necítime dobre, urobme tie správne, vedomé činy a to nás oslobodí. Dobrá cesta nás oslobodzuje.

A ako sa vyvíja tvoja tvorba? Nechystáš niečo?

No, možnože aj hej. Pred dvoma – troma rokmi som začal nahrávať novú dosku, ale tie piesne – v podstate celá platňa – sa akosi vymazali z nahrávača. Tak teraz som začal nahrávať znovu, v inom štúdiu. Zatiaľ sú už nahodené bubny doby. Vlastne som zhotovil takú dobovú biciu súpravu z dutých kmeňov a s koženými blanami, so šľapkou na basovom „dvojbubne“ a ozembuchovou „haidkou“. Zvukár bol unesený.

Unesený?

No, nie celkom, to už by bolo po nahrávaní, len tak trochu. Pesničky boli nahodené narýchlo s gitarou, ale usúdili sme, že to nie je ono. Totiž po „Tá sila je v nás“ je ťažké vydať niečo, čo znie tak trochu folkovo. Tak som zmenil ladenie aj huslí, aj gitary, aj počet strún, takže znie chvíľami trochu ako kríženec lutny s mandolínou. A treba vyrobiť aj zvláštne ladené píšťaly a ďalšiu fujaru, takže to asi bude znieť zase o dosť inak. Keď to bude hotové, môžeme spraviť pár koncertov s Bytosťami. Ako soľ potrebujeme do skupiny basistu alebo basistku, najlepšie na akustickú basgitaru alebo kontrabas, so spevom alebo bez. Môže sa prihlásiť dnes, zajtra, alebo až pozajtra.
No a je taká úvaha – vydať knihu dvoch stoviek článkov z obdobia pätnástich rokov, ktoré mi vyšli v desiatich slovenských časopisoch a novinách. O pôvodnej kultúre – rodnom duchovne. Je dosť možné, že to budú články o rodných veciach všeobecne, ale tiež články o pôvodných sviatkoch, dejinných súvislostiach a tak, zatriedené do nejakých celkov, pretože tieto veci ľudia žiadajú.

Bude aj vedomecký kalendár na nový rok?

Isteže áno, predsa by sme to po jedenástich rokoch nezavesili na klinec. Navrhol som časník s kresbami od Lesany, kreslila ich kedysi tuškou doma aj vo vedomeckých strediskách podľa Plickových fotiek a ona s tým súhlasila, takže je to skoro isté. Mali by sme ho uviesť najneskôr na oslavách zimného Slnovratu, ktoré by mohli byť v sobotu – nedeľu okolo 19. mrazňa pred Vianocami v Trnave.

Zhovárala sa -rc-

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.rozhovor.2012.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.