Bude v tomto roku pokračovať vedomecké vzdelávanie? Ako stojí univerzita Živy?

Neohlásené fotenie s bleskom nie je čistá duchovne vec

Žiarislav: Nie komerčnejšie, ale vedomeckejšie

Bude v tomto roku pokračovať vedomecké vzdelávanie? Ako stojí univerzita Živy?

Žiarislav. Dostali sme od účastníkov vzdelávania pár vypracovaných odpovedí v podobe stručných prác na tri zadané otázky týkajúce sa vedomectva a vedomeckého národopisu (etnografie, etnológie a tak). Viacmenej došlo toho málo a nestačí to na to, aby sme otvorili druhý ročník. Tak to vyzerá, že ľudia to berú ako akúsi domácu ezoteriku na jeden víkend v mesiaci a nie ako hustú a poctivú cestu, na ktorej treba denne pracovať. Takže z hľadiska živy to nestojí za to cestovať do Bratislavy a učiť tam, lebo ten zlomok ľudí, čo to zobrali vážne a pripravili sa, môže prísť hore Na Medzu. Minulý rok, to bol taký pokus, ktorý vyšiel, ale na ďalšie kolo nasadenie nestačí. Vo všetkom, čo robím s nasadením, rátam s tým, že o rok to má byť ďalej, ako pred rokom, a nie prešľapovať na mieste. Sú také oblasti, kde to tak je a tam je dobré dávať živu. 

Napríklad?

Napríklad hudba. Teraz sa človek venuje z verejných vecí hudbe. Vyšlo CD Tá sila je v nás, ktoré je ďalej, ako tie minulé. Jednoznačne sú také ohlasy aj od hudobníkov. Koncerty Drevnotepy majú tiež zaujímavé ohlasy, sú pritom celkom inak stavané, ako CD.

Neuvažuješ o obnovení Bytostí?

Áno, dobrý nápad. Ale takých Bytostí, ktoré budú napredovať, ktoré sa budú snažiť napredovať a to riadne. Teraz, keď človek hral napríklad v Žiline, vopchalo sa tam do čajovne 70 ľudí, čo je teda aj na väčšiu čajovňu dosť veľa. Takže s čajovňami sa asi bude musieť človek rozlúčiť, čo sa týka koncertov. V Košiciach túto sobotu sú Drevnotepy síce pri čajovni, ale v sále, pred Vianocami to bolo narýchlo zvolané v indiánskej krčme pri kozube, kde sa natrepalo 80 ľudí a po koncerte to prerástlo do spevov a bubnovania , tancovať nebolo kde, a stále chceli pridať ďalšie a ďalšie pesničky a určite by to tam bolo do rána, keby sa mi nepodarilo vyšmyknúť, takže v tom zhone tam ostala jedna reprobedňa. V Bratislave sme objednali radšej kultúrny dom.

Prečo narástol záujem? Je to komerčnejšie?

Nie je to komerčnejšie. Nikdy som nerobil žiadnu reklamu, ani firemný ani politický koncert ani nič podobné. Nepodpísal som nikdy zmluvu s agentúrou, na čom by síce nič zlého nebolo, ale jednoducho to nie je. Prečo narastá záujem? Lebo rastie živa. Okrem iného vebová stránka www.ved.sk za rok takmer späťnásobila počet návštev. Je to lacnejšie, vydávať na sieti Ved.sk a Rodnú cestu, ako vydávať hmotný časopis Diva, ktorý bol hlboko stratový. Ďalšia vec – naši zavesili na sieť hudobné záznamy a jeden klip – Stúpaj stúpaj, ktorý mal len za mesiac január tritisíc návštev, napriek tomu, že nikdy nebol v televízii, čím sa dostal do popredia slovenskej world music, ktorá bola inak televízne medializovaná. Hudobné vystúpenia nie sú časté a zatiaľ po odčítaní nákladov sú stále hospodársky stratové, ale už nie tak veľmi. Nie je to komerčné, lebo nie duch sa prispôsobuje trhu, ale trh sme prispôsobili duchu. Rozdiel teda je v tom, že je to o krok vedomejšie, až vedomeckejšie.

???

Pätnásť rokov človek behal a cestoval po krajine a robil v čajovniach a v iných malých miestnostiach hovory, prednášky, besedy a hudobné vystúpenia. Pritom sa ľudia spravidla nezložili ani na preplatenie cesty, a s ňou spojených nákladov. Vedomecky je to v poriadku, lebo to bolo duchovné poslanie a človek to bral ako dlhodobú obetinu živy. Lenže dnes by to už nebolo v poriadku prírodne – ekologicky. Napríklad – prišli sme s Bytosťami, alebo napríklad sám, do nejakého mesta hrať „za polievku“. Keďže mnohí majitelia zariadenia nám za to neplatili, len dali z toho, čo sa vyzbieralo, (mnoho ľudí nič nedalo), im sa tam vypilo nejakých pár čajov, tak neraz ani nevyvesili plagáty. Veď nič tým nestratili. Lenže my sme spálili nejaké pohonné hmoty a iné veci. Takže sme prírode niečo vzali, a ľudí bolo neveľa, takže sme prírodné veci pri tomto prístupe až tak veľmi neposilnili. To radšej môže človek natočiť v štúdiu pieseň a tú počujú tisíce ľudí a prírodná kultúra sa lepšie vzmôže. Lenže keď je to dobre pripravený koncert a príde tam aspoň sto – dvesto ľudí, tak potom prínos aj pre prírodu a jej kultúru je väčší, ako strata. Vtedy to bolo tak, ale teraz živa rastie a je to inak. Treba ísť ďalej. Keby som sa chcel správať komerčne, tak by som v súlade so svojim vzdelaním robil geologické vrty, napríklad na vodu, alebo vymeriaval pozemky, a určite by som nežil z ruky do úst, lebo to sú stále veľmi žiadané a rádovo oveľa lepšie platené práce.

Tu keď niekto niečo robí zadarmo, tak podozrivý. A navyše keď hráte tam, kde sa nevyberie vstupné, tak si to ľudia vôbec nevážia a niekedy robia tak zle, úplne skazia koncert.

To sa stalo?

A koľkokrát. Napríklad pred vyše rokom vychádzala kniha textov Piesňoslová a pri tejto príležitosti bol koncert s Bytosťami v sále devínskeho hotela Hradná Brána. Zadarmo. Točilo sa to na kameru a nahrávalo, ale zbytočná námaha, práca a vyplavené obeživo. Lebo nahrávka sa vôbec nedá použiť, keďže to nebola veľmi hlučná hudba a niektorí ľudia polovicu koncertu brblali a klebetili pojedajúc pohostenie, čo bolo tiež zadarmo. Pravdaže, robil som desiatky, stovky vystúpení a prednášok pri sviečkach, kde ľudia sedeli so zatajeným dychom a nedali žiadne drahé vstupné. Ale zatiaľ nie sme národ vycibreného ducha, darmo niektorí blúznia o tom, že sme. Nie sme. A teraz, dnes, je pre Žiarislava a naše veci lepšie robiť koncerty za bežných hudobných podmienok.

A čo elektrická gitara v závere koncertu, doteraz ťa takto nik nevidel.

To je taká spomienka na chlapčenské časy. Bol som odkojený na spišských a horehronských dvojhlasoch ľudových piesní, lebo tam sú rodové korene. Potom prišla gitara, aj elektrická, zarobil som si na ňu ako štrnásťročný prácou na družstve, čo mi vybavil starý otec a zbieraním egrešov u babky. Až potom mama zohnala cez pohorelského strýka fujaru, čo som si vysníval a onedlho bola pod stromčekom. Ale skutočná hra na fujary, píšťaly a doby prišla až po dvanásťročnej hudobnej prestávke až oveľa neskôr. Takže sestra sa smeje, keď sa toľko ľudí diví, že Žiarislav a elektrická gitara. Drevnotepy sú skrytým spôsobom reportážou o vývoji našej hudby a aj o tom, že aj na elektrickú gitaru sa dá hrať pieseň, čo má ducha a medzi nami, aj na prírodný nástroj sa dá hrať slaboducho. Nakoniec sa ale vypne elektrika a spievam s ľuďmi s bubnom a husľami, alebo píšťalou. A mimochodom, ani husle nie sú pôvodný slovenský nástroj, prišli odniekiaľ z Talianska a vytlačili bubny a píšťaly. Gitara je v našej hudbe prirodzenejší nástroj, ako napríklad harmonika, ktorá je načisto moderná. Skus skrížiť slovanské gusli s lutnou a karpatskou citarou. A vyjde ti z toho gitara.

V posledných mesiacoch verejne pôsobíš len ako hudobník. Bude to tak aj naďalej?

No, na Slovensku asi áno. Vyzerá to tak, že na Slovensku je dnes duchovno v silnom úpadku a kým hŕstka ľudí sa snaží o obrodu, stále viac sa dostávame do chemického bahna západnej spotrebnej pakultúry. Keď človek vystupuje ako hudobník, ustávajú aj tie reči ťuťmáčikov o sekte, lebo keď človek robil prednášky o pôvodnej duchovnej kultúre, tak sa to stávalo. Jednoducho používam umelecké prostriedky, slovesné, hudobné, výtvarné, pohybové i hospodárske, a pri tomto uhle pohľadu zrazu je všetko v poriadku. Ešte aj ten odev je zrazu v poriadku, lebo mestkí ľudia to berú ako imidž. Haha!

 

Cha-cha

– Hm.

A učíš niekde mimo Slovenska?

– V Čechách a v Poľsku.

Tam si to viac vážia?

– To nie je celkom tak, že by si to Slováci nevážili, ale rátajú, že sa to nejako samo pripraví. A tam si to viac pripravia. V Čechách napríklad na vedomeckú Cestu koncovky nadviazali dve skupiny a oni si to šíria aj v školách, schválilo im to ministerstvo školstva. Vo Varšave napríklad na celotýždňovom učení koncovky boli desiatky prihlásených ľudí, končilo to koncertom pre tristo ľudí, vedeli si to pripraviť. Počty síce nie sú najdôležitejšie, ale o niečom predsa len svedčia. Tu to malo dvanásť rokov šancu. Spisy a prepisy človek odložil do zásuvky, možno budú vydané skôr, možno ostanú pre budúce pokolenia. Tam to donedávna nebolo a teraz sa to tam spúšťa, tak to ešte trochu podržíme, nech sa západní Slovania hýbu. Na Slovákov som náročnejší. Do učenia zoberiem len pár ľudí, čo si zbalia päť slivák a pripravia sa na tvrdé podmienky. Rajské chvíle v prírode budú vyvážené hustou prácou na zušľachťovaní. Už nebudú kurzy v mestách pre ezoterických lovcov certifikátov. Jeden z dôvodov, prečo vedomecká univerzita nepokračuje, je to, že účastníci nedostali certifikáty a sľuby o uplatnení, aj to, že sa zvýšila náročnosť. Na obrodu potrebujeme silné osobnosti, ktoré potom strhnú a prebudia ďalších.

Budú obvyklé letné tábory?

Možnože áno, ale bude ich menej a vedomecký bude výberový.

Čo robíš okrem hudby?

V týchto dňoch človek veľa času venuje gazdovstvu. Vyzerá to tak, že v tomto roku sa zadarilo vycibriť chov kôz smerom k založeniu plemena Slovenská horská koza. Nie je to oficiálne plemeno a na chov a gazdovanie som doteraz neprijal žiadne dotácie, takže telesne i duchovne je to plemeno veľmi prírodné. Koza vyzerá taktrochu ako kamzík, na tvári má spravidla dva „kamzíčie“ pruhy, srnčej až sivastej farby srsť, dobre vyvinuté telo, je otužilá, okrem jednej bezrohej línie má veľmi pekné rohy, má slušnú dojivosť a ľahké ručné dojenie vďaka požadovanému tvaru vemena a strukov. Je to plemeno dobré hlavne pre novolazníkov a dedinčanov. Zatiaľ to vyzerá na päť hlavných klanov. V tomto roku vystavíme vybraným chovným kusom prvé rodové knižky na podporu bočných chovov. Trochu času zaberie tiež práca na vytváraní prírodného lesného a pasienkového hospodárstva, ktoré by mohlo raz slúžiť aj na výuku. Zaujímavé by bolo vytvorenie gazdovskej rezervácie a náučného strediska, ktoré by mohli byť prepojené. To ale ešte nie je dnešná pesnička.

Tak sa tešíme na dnešné pesničky. Chceš ešte niečo odkázať?

– Áno. Chcel by som poznamenať, že fotenie bez dohody nie je duchovne čistá vec, už vôbec nie fotenie s bleskom. V zlomku sekundy, keď bleskne blesk, zatvorím silu a na fotke vidia len nejaký obal. Okrem toho počas koncertu to vyrušuje. Všeobecne tresknúť smerom k niekomu elektrické svetlo je istý druh útoku a nie je to správne, ani dobré, ani bezpečné, ani sa vždy nedá zaručiť spôsob reakcie. Nemyslím, že by si to ľudia uvedomovali, ale teraz to už vedia, takže s tým treba rátať, že je to vec nevítaná. Kto má takéto fotky, s bleskom, alebo bez blesku, ktoré urobil bez dovolenia, duchovne najlepšie by bolo, keby si ich vymazal sám. Je ešte možné, že sa mu vymažú samé.

V mestách sa ale takýmto veciam nedá vždy vyhnúť.

To nie je ani tak otázka prostredia, ako vedomia.

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.rozhovor-.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.