Sabina píše: „Primár si do mňa zarezal proti mojej vôli“

Ako sa rodilo v Bratislave – celý príbeh, uverejnený v skrátenej podobe v Rodnej ceste II.

sona_5.jpg

Foto: Soňa Němcová

Roky som si veľa čítala o pôrodoch a nemala som najmenšie pochybnosti, ako chcem porodiť – v pokoji, bez zbytočných zásahov, urýchľovania. Vedela som, aké dôsledky má spôsob narodenia sa na dieťa po celý jeho život, preto som si želala pre moje dieťa jemný príchod na svet. Tieto podmienky nebolo u nás možné naplniť, roky som sledovala situáciu, ktorá sa nikam nehýbe. Rozhodli sme sa rodiť v zahraničí, pripravovala som sa na pôrod s rakúskou pôrodnou asistentkou. Niektoré otázky som konzultovala aj s Maťou Ološtiakovou, ktorá pracuje v Nemecku a sprevádza ženy do pôrodníc a pri domácich pôrodoch. Mala som teda dostatočné informácie o tom, ako sa to dá – hoci tu nám stále naši doktori tvrdia, že to inak nejde, jedine podľa ich zastaralých postupov.

Dieťa spúšťa pôrod a naše sa rozhodlo v 33. týždni – od počatia. Jednoducho vedelo, že je ten dobrý čas, pretože mi stúpal tlak a som si istá, že neskôr by boli komplikácie. Odtiekla mi voda, bola som smutná len preto, že sme sa museli vzdať pôrodu v zahraničí. Bolo treba podávať lieky a zotrvať dlhšie v nemocnici, a my sme si viac ako tri dni vonku nemohli dovoliť. Ale uverila som, že hádam to bude dobré, keď budem naladená pozitívne.

Ako prvé v pôrodnici prehlásili, že manžel nemôže ísť so mnou do vyšetrovne „za žiadnych okolností.“ Zaujímavé, ako ľahko vedia poprieť právo otcov prítomní pri vyšetrovaní dieťaťa a rozhodovaní o ich zdraví. Hlavne by tam bola ďalšia osoba, ktorá má právo rozhodovať a to musia rozhodne zamedziť. Keďže som nemala v knižke niektoré zbytočné vyšetrenia, ako napr. test cukrovky, doktor hneď skonštatoval, že som „taká alternatívna.“ Rozhodne som mu povedala, že som normálna a želám si preberať zodpovednosť a rozhodovať o sebe. Trocha podráždene povedal, že na to mám právo, ale teraz treba robiť všetko pre dieťa. Neviem, čo si myslia, prečo asi chcú informované ženy rodiť inak ako je tu bežné? Prečo sme ochotní dať za o toľko peňazí, čo máme?

 Nasledujúce dva dni som ležala na pôrodnici a dieťaťu dávali lieky na posilnenie pľúc a zároveň mne na zastavenie činnosti maternice. Celé dva dni som nespala, lebo na izbu stále chodili nové pacientky, ktoré šli neskôr rodiť. Sestričky ma šikanovali, lebo som si dovolila ísť sa pozrieť k oknu na zelený strom a chodiť, keď som mala kontrakcie. Mala som totiž ležať, čo mi nikto nepovedal. Lenže to by aj tak nepomohlo, pôrody sa nedajú zastaviť, kontrakcie som mala aj tak hlavne z neustáleho monitorovania dieťaťa, ktoré sa potom metalo a nie z toho, že som sa chcela umyť a nadýchať pri okne. Nikomu nevadilo, že som dva dni nespala.

Snažili sme sa dohodnúť, že si neželáme vyvolávaný pôrod, ale počkať na spontánny. To sa im nepozdávalo, hoci som im vravela o prípade v Nemecku, kedy žena bola s odtečenou vodou niekoľko týždňov, aj v Čechách bola takto žena dva týždne. Povedali mi, že tu sme na Slovensku, ale môžeme podpísať revers. Na druhý deň mal však službu primár Petrenko a ten rozhodol, že sa mám pripravovať na cisársky, ani mi to neráčil prísť povedať osobne, ale poslal mladú na prvý pohľad demagogickú doktorku, ktorá sa ani nepredstavila. Celý deň som sa dožadovala, aby so mnou prišiel niekto konzultovať ten cisárky, ale akurát sa ďalšia mladá osopila, že so mnou sa už lekári rozprávali – áno, ale nie o cisárskom. Zároveň som sa dozvedela, že pri predčasných pôrodoch sú nástrihy povinné, hoci môj doktor v Trenčíne, ktorý už bohužiaľ nie je pôrodník, to už dávno robil bez nástrihu a navyše nechal vaginálny pôrod a nevnucoval cisárske. Keď sa primár Petrenko na večer uráčil dostaviť po urgenciách cez známosti, tak povedal, že pôrod sa iste nerozbehne a dá sa to len cisárskym. Moje informácie sa snažil vyvrátiť, že v Trenčíne sa predčasne nerodí – skrátka sprosté lži, miesto argumentov. Nepovedala som mu, že už mám kontrakcie, lebo by ich akurát zastavoval magnéziom, keďže to podľa neho smelo ísť len cisárskym. Kontrakcie boli čoraz častejšie, chodila som ich spracovávať na záchod, keďže na izbe stále niekto bol. Keď som sa ocitla asi na hodinu sama v izbe, pustila som si CD Bytosti hore a tancovala a spievala. Zjedla som všetko jedlo, čo som mala, aby som mala dosť energie a pila malinový čaj a žula zázvor, nech už to ide všetko hladko. Natrela som sa pôrodným olejom z Nemecka. Skvele som si to užívala, síce v kúte pri stolíku, aby si prípadne mysleli, že som len vstala z postele. Kontrakcie boli pravidelné. Chcela som, aby už došiel manžel, tak som sa šla dať vyšetriť. Aj tak zase došla na izbu ďalšia žena, tak už celé súkromie skončilo.

Bola tam tá mladá, odutá, anonymná doktorka. Vravela som, že som nervózna kvôli tomu cisárskemu zajtra a ona sa len osopila, že „mám spať a nemám čo rozmýšľať nad tým, o čom rozhodujeme my.“ Evidentne nikdy nepočula o právach pacientov. Keď ma vyšetrila, bolo to už 8 cm. Hneď volala primárovi. Naštvaná. Pýtala som sa s kým budem rodiť, no predsa so mnou, osopila sa. Neviem, ako som to mala vedieť.

 

No manžel bol už tam, najprv síce musel znova ísť dole zaplatiť ten nadštandartd – strašne dôležité, asi by sme zdrhli bez platenia – a konečne sme boli na izbe. Po dvoch dňoch sa uráčila dostaviť aj neonatologička, ktorú som tiež celé dva dni požadovala. Pýtala som sa, či nemôžu dieťa nechať pri mne. Povedala, že kyslíkový prístroj je v inej miestnosti. Hlavne, že pôrodné asistentky si ho vedia doniesť k domácemu pôrodu. Šla som do sprchy, tiekla studená voda. Vyšla som von, v miestnosti bola zima, lebo vyvetrali. Spýtala som sa prečo. „Lebo nám smrdí tá levanduľa,“ povedala asistentka, ktorá tam aj tak netrávila ďalších pár hodín. Ale zima tam už ostala. Nie sú tam na to, aby robili rodičkám dobre. Naopak, asi ani netušia, že rodičky majú mať teplo, aby mohli rodiť, lebo len vtedy sa uvoľňuje oxytocín. Na dieťati evidentne nezáležalo vôbec, že sa narodí do takej zimy. 

Nasledujúceho hodiny som znova počúvala hudbu, tancovala a spracovávala kontrakcie. Bolo to ku koncu náročné, ale nič, čo by zanechalo stopy v mojom tele ako bolesť, proste to prejde a je vymazané. Keď som však cítila už tlak, došla mladá odutá doktorka. Hneď mi pichla niečo na urýchľovanie, bez opýtania. Na moju otázku mi začala vysvetľovať, že to je potrebné, „oni to tu robia celé roky, prečo im neverím.“ Manžel odmietol ten liek, tak sa mu vyhrážali, že pôjde von. Viem, že na dootvorenie bránky sa dá jednoducho čakať. Ale tu sme na Slovensku. Žiadala som rodiť bez nástrihu, pohŕdavo povedala, že „to by si profesor niečo pomyslel.“ Tvrdila, že sa to robí aj v zahraničí, samozrejme sprostá lož, od Mati viem, že v Nemecku sa to nerobí. A náš pediater robil v Austrálii na klinike, kde sa rodilo len predčasne a o povinnom nástrihu nikdy nepočul. Ale tu sme na Slovensku. Dorazil primár, pôrod šiel hladko, ale poloha je naozaj ešte horšia ako si človek predstavuje – to, že ohrozuje dieťa, doktorom nevadí. Navyše mi tam asistentky tlačili na hrudník, aby mali čo robiť, keďže tam boli tri – sme na Slovensku a je tu prezamestnanosť a nie nedostatok personálu. Videla som aj cítila, ako ma doktor rozstrihol. Dieťa odniesli, ledva sme ich uprosili, aby som sa ho smela dotknúť. Dýchal sám, žiaden ich kyslíkový prístroj nepotreboval. V Kanade také deti nechajú na matke – to viem, od tety, ktorá je pediater. Ale tu sme na Slovensku. Placenta vyšla hneď. Doktor zavelil oxytocín, hoci to teda vôbec nebolo treba. Odmietla som to. Asistentka povedala, že tam „robí 30 rokov a je veľmi dobré na laktáciu, to nie je liek, ale hormón.“ Povedala som, že je umelý – evidentne ale nikto z nich netušil o rozdiele medzi prirodzeným a umelým oxytocínom – umelý blokuje prirodzený a nerozvíja materské správanie. „Teraz by som vás nemal ani zašiť.“ „Keď ste ma rozstrihli tak, ma aj zašite,“ povedala som pobúrená toľkou drzosťou. Zbytočne ma zmrzačil a ešte sa mi bude vyhrážať. Áno, keby som sa natrhla prirodzene, možno nebudem chcieť zašiť, veď Maťa hovorí, že v mnohých prípadoch šitie netreba. Ale aj problematika nástrihov bola nevzdelanému primárovi cudzia. Následne tam držali spoločne prednášku o domácich pôrodoch, hoci som predsa nerodila doma. Moje požiadavky boli úplne štandardné všade na západ od našich hraníc. „Nedá sa rodiť v jaskyni“ povedal primár. Nuž, všetky moje kamarátku v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Anglicku, USA, Kanade, Fínsku teda rodili v jaskyni, hoci to bolo v nemocnici. Chceli sme vidieť placentu a primár si začal robiť srandu, že si ju môžeme zobrať domov. My sme súhlasili. Asistentka sa spýtala, či si ju opražíme na cibuľke.

Týmto ľuďom skrátka nedochádza, že manifestujú podpriemerné EQ a iste by neprešli testami ako spôsobilí pracovať s ľuďmi, ale aj dosť nízke IQ. Vyvetrať v miestnosti, kde sa má narodiť dieťa, to snáď nemôže nikoho normálneho napadnúť. Hlavnou náplňou ich práce nie je pomáhať rodičkám a podporovať ich, ale vyhľadávať každú zámienku na šikanovanie. Nenávidia svoju prácu a jediný dôvod prečo ju robia, je práve tento pocit absolútnej moci. Vôbec im nevadilo, že porušujú práva pacienta, vôbec sa neboja, že porušujú zákony. Drzí, arogantní a nevzdelaní, s absolútnou mocou, akú nemá nikto v tomto štáte. Veď kto si môže zarezať do druhého človeka bez jeho súhlasu?

Kontakt s dieťaťom mi odopierali tri dni. Potom som ho smela navštevovať každé tri hodiny. Stále som behala a sedela, nástrih sa nemal ako hojiť. Primár mi poradil, nech sedím na pol zadku. Bola som v horšom stave ako ženy po cisárskom, ktoré behali ako srnky. Ja som šla domov po dvoch týždňoch ležiac v aute v kufri. Sedieť bez bolesti som nemohla 8 mesiacov. Od 6. mesiaca som mala také pálenie v rane, že som nemohla spávať, sedieť ani chodiť bez trvalých bolestí. 11 mesiacov som rez na každom kroku, rana bola dovtedy stále napuchnutá. Odvtedy mám stále „len“ slabé bolesti, nie akútne pálenie. Jazva je napuchnutá často, hoci nie stále, ale stále cítim bolesti vo svaloch celej nohy. Pocit, že si niekto môže do mňa len tak zarezať, je najhorším zážitkom v mojom živote. Trvalé zmrzačenie bolo úplne zbytočné a došlo k nemu len preto, že „tu sme na Slovensku.“ Tu môžu nevzdelaní, drzí a arogantní doktori robiť čokoľvek, pretože práva pacienta sú len na papieri a je možné po nich beztrestne šliapať, ak má pacient informácie, tak ich bez argumentov odmietnuť a ešte drzo popierať ich správnosť, neustále vydierať „myslite na dieťa.“ Hoci práve oni sú tí poslední, kto na dieťa myslí, pretože ho ohrozujú drogami, nevhodnou pôrodnou polohou, ochladzovaním a oddelením od matky – ide im len o ich vlastnú moc, o pacientov rozhodne nie.

podobné články:

 

18.6.2013 PÔROD V AMERIKE

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.porody.Sabina.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.