NAPÍSALI O KONCERTOCH DREVNOTEPY

My – Liptovské noviny, ohlas z Detvy.

 

ŽiariSlav a Ján Majerčík v Liptovskom Hrádku11.2.2010

ŽiariSlavove Drevnotepy v obrazovom koncerte

Kone nechal doma v lese a do Liptovského Hrádku prišiel na plechovom tátošovi. Miro ŽiariSlav Švický, bývalý novinár, pôvodným povolaním geológ, teraz hudobník, multiinštrumentalista, pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, ktorý žije na lazoch nad Kokavou nad Rimavicou.

 

z_jm.gif

„Som prírodný človek ako ostatní. Pijem vodu, jem stravu, ale uvedomujem si, že som prírodný človek a podľa toho sa správam. Posledných osem rokov žijem v lese na samote so zvieratami,“ prezradil ŽiariSlav. „Predtým som žil vo veľkých mestách, Bratislava, Trnava, potom som hľadal miesto na život v samote. Našiel som ho na lazoch v Kokave, kde široko-ďaleko nieto nikoho.“

ŽiariSlav na koncert do hrádockej čajovne priniesol vyše desiatky vlastnoručne vyrobených nástrojov. Počas koncertu sa mu núkali do ruky alebo do úst, napríklad bubny doby, píšťaly, fujary, korytová basa aj korýtkové husle, husle či prírodná basgitarka. „Skoro na nič z toho, čo robím, nemám oficiálne vzdelanie,“ prekvapil pesničkár. „Napríklad, hudobníkom som iba krátko. V detstve som trošku hral na gitaru. Keď som však objavil prírodnú kultúru, začal som hľadať ľudové nástroje, počúval som pôvodnú hudbu. Nič iné som nepočúval. Potom som prerástol do tvorby.“

 

 S prírodnými bytosťami vychádza, podľa vlastných slov, dobre. Preto išiel bývať do lesa na samotu, lebo tam má s nimi bližší vzťah. „Prvé roky som sa staral len o to, aby som prežil. Vnímal som, ako okolie funguje. Potom som si postavil zrubčok, ale je v ňom aj elektrika, lebo ju potrebujem k hudbe. Snažím sa všetky prírodné bytosti, nielen ľudí, vnímať naplno. Určitý čas som sa venoval aj zdravovede a liečiteľstvu. Doteraz robím víkendové alebo letné tábory, ktoré sú zamerané na to, aby si ľudia mohli pomôcť sami aj v bežnom živote.“

 ŽiariSlav vraj málokedy hovorí o duchovných veciach, ale z jeho tvorby, spevu, hudby a vzťahu k prírode originálne duchovno srší. Radšej však hovorí o tom, že ľudstvo je v kultúrnej kríze a v súčasnosti kultúra aj ľudskosť potrebujú pomoc. „Myslíme si, že keď posypeme chemikáliami lesy a chceme zničiť nejaké chrobáky, že to lesom pomôže. Ukazuje sa, že lesom zásah vôbec nepomáha. Väčšinou len otrávime svoje životné prostredie a prostredie iných prírodných bytostí,“ tvrdí ŽiariSlav. Jeho program pod názvom Drevnotepy v obrazovom koncerte priniesol do hrádockej čajovne návrat k slovenským a slovanským koreňom. Hudba, spev a svetelné, nehmotné obrazy, ktoré počas koncertu pripomínali publiku, čo hovoria stromy, prameň, hrajúce sa deti akoby vystrihnuté z dávnych dôb, čo hovorí slnovrat. Obrazy najmä s rytmom bubnov a piesní hovorili spoločnou rečou. Niekoľko piesní však bolo bez obrazov premietaných na stene. Prečo? „Aby medzi premietanými výjavmi bolo dosť priestoru pre obrazy duší poslucháčov.“

 

ŽiariSlavova tvorba

ŽiariSlav vydal od roku 1998 niekoľko cédečiek: Znovuzrodenie, Divopiesne, Liečivé piesne, Perúnovo drevo, Bytosti hore, Vianočné piesne, Ó, Lada, Lada, Putovali hudci a Z vrchárskeho raja. Najnovším cédečkom je Tá sila je v nás, kde v textoch sú zakódované obrazy slovenskej a slovanskej mystiky. Nájdeme v nich Svätoháje, liečivý Raslavkameň, matku Zem, Ladu aj Slncového koňa. ŽiariSlav je autorom kníh Čaro 4 živlov, Návrat Slovenov, Čaro prírody a Piesňoslová. Okrem toho vedie obrady pôvodných výročných sviatkov, tvorivé dielne a vyučuje rôzne vedomecké smery, ktoré vyvinul na podklade rodného duchovna pre prírodný život v novej dobe.

 

Dagmara Sarita

článok – MY Liptovké noviny TU

 

 

Pod veľkým stromom šiel šuhaj mesiačik na hore ako vlk 7.2.2010

ŽIARISLAV PREKVAPIL AJ SVOJICH SKALNÝCH

Niežeby nebol taký ako inokedy. Ale vytiahol okrem svojich osvedčených tajomných „drevnotepoviek“ aj to, čo podľa niektorých donedávna skrýval

Sám sám na hore stojí muž – o tejto piesni málokto pochybuje že by nebola autentická. Tentokrát ju – čo je, zdá sa, Žiarislavova špecialita, ani nezaspieva do konca, ale rovno napojí sa na Vlka. Aspoň tak to začal v Detve. Vlk je pieseň, ktorú spieval doteraz len na svojich samostatných koncertoch bez skupiny – len s bubnami dobmi v 9/4 rytme. Akoby druhá časť sedemštvťových Havranov z Perúnovho dreva. Žeby štýlové pokračovanie Perúnovky?

Až potom vojde „Človek“ z „praslovenského“ do slovenského obdobia. Spieva o tráve pod snehom a o píšťalke, čo dáva pekné hlasy, akoby sa práve teraz narodil, v dobe, keď sa na lieske pohupávajú novorodeniatka a mamky spievajú trávnice. Potom zíde do doliny s spieva dupáky, ako „Keď sa v hore malý vrchár narodí“ , alebo „Hraj hudbička“. To všetko sprevádzané premietanými snímkami zo života na tajomnej Medzi i zo slnovratových a iných stretnutí. Či už sú tieto piesne viac, alebo menej nadýchané ľudovou hudbou, Žiari ich spieva tak, ako všetko ostatné – spočiatku mierne, potom sa to zasýti, postupne to zhustne a napokon to vrcholí až divočí. Medzi pesničkami občas hovorí s vážnou tvárou vtipné veci. Inokedy sú to veci vážne, aj keď sa usmieva.

ked_blci_obrac.jpg

siel_suhaj_zmens.jpg

 

Istým spôsobom možno chápať Žiarislavovo vystúpenie ako divadlo hudobného vývoja karpatského ľudstva. Znie to možno trochu pompézne, ale jeho popiskovania na steblo trávy, ktoré cez súzvuk koncovky a dvojačky prejde cez husle a basu až k elektrickej gitare, nie je nič iné, ako fenomenálna umelecká glosa hudobného vývoja. Možnože som sa zmýlila, možno to autor myslel inak. Možnože on ani nie je celkom hudobník, ako občas dvojzmyselne poznamená, keď o tón podladenými husľami, alebo nenapodobiteľne nadladenou basou vlní na trpezlivosti učených poslucháčov, aby sa vzápätí vrátil do nášho „normálu“. Z ktorého nás vzápätí vytrhne nielen hudobne, ale aj citovo. 

 

Napríklad kokavskou baladou „Putovali hudci“ odohranou len s „barbarskou“ korytovou basou, alebo baladou „Šiel šuhaj mesiačik“, ktorú si predohrá na bubnoch doboch z dutých stromov, potom do toho „opakovačkou“ (loopom) dohrá basu a nakoniec s elektrickou gitarou a husľami vyspieva staroslovanskú báj vo svojom snovom podaní o tom, ako sa mesiac zamiloval do Zorničky a chodí s ňou v nenaplnenej láske po vesmírnom nebi. Potom s divákmi odospieva nejaké tie „Óladovky“ a vyšteklí ich „Pod veľkým stromom“„Návratom Slovenov“. Ak by sa vám to celé zdalo ako úlet a po vytlieskaní by v odzemkovom skoku na pódium pribehol nejaký ušľachtilý divoch a pohupujúc sa v dupákovom rytme spieval by s divákmi niečo ako „Na hore, nahore“, alebo „Hore hore od zeme“ a tak, tak vedzte, že tento úlet má svoju hĺbku.

Živomila

obrázky: Paľo Mackov

nastroje_zmens.jpg

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.MY.lipt.nov_ohlasDetva.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.