K 20. VÝROČIU VZNIKU „SLOVENSKEJ REPUBLIKY“
Pred dvadsiatimi rokmi bola vyhlásená nezávislosť Slovenskej republiky. Slovenský národ sa tak už po druhý krát dostal k samostatnému štátu, o ktorý sa zase až tak veľmi neusiloval.
OD VOLENÝCH PO „VYVOLENÝCH“
V dávnych dobách môžeme považovať prirodzené kmeňové zriadenie za niečo, z čoho vznikli na základe rodových samospráv, síce kľukatým, ale v podstate pochopiteľným vývojom, národné štáty.
Od obdobia slovanského zväzu pod vedením Sama, ktorý vznikol na obranu pred nájazdmi Avarov a križiackými vojnami franských katolíkov, nemáme na Slovensku a priľahlých oblastiach Moravy, Panónie (dnes Maďarsko) a dolného, vtedy slovanského Rakúska, žiadne záznamy o menách slovanských kmeňov. Namiesto toho tu máme záznamy o rozsiahlom národe Slovenov, siahajúcich až do oblasti novgorodských Slovenov na východe a slovinských Slovenov na juhozápade. Tieto pôvodne kmene, neskôr kniežatstvá, boli spravované radami starejších, ktorí si volili vladykov, až kým volených vladykov nevytlačili kniežacie klany. S rastúcou mocou centralizovaných cirkví (západnej – katolíckej i východnej – byzantskej) postupne strácali rady a vladykovia svoju prirodzenú moc a volených predstaviteľov vymenili menovaní – biskupi a králi. Sila rodov a národov (kmeňov) ustúpila aparátu pápežskej a ním pomazanej kráľovskej moci so svojimi donucovacími prostriedkami…
V našej oblasti napríklad Veľká Morava, v tej dobe len Morava, bola nám trochu známym štátom Slovenov s názvom Morava, podľa víťazného kniežatstva. Z jazykového aj národného (etnického) hľadiska je tak (Veľká) Morava ako štát Slovenov aj slovenským, aj moravským štátom.
ŠTÚROVSKÉ HNUTIE
V novodobých dejinách prepukla slovenská národná myšlienka po prvý krát do vyhlásenia zvrchovanosti slovenského štátu , ktorý niesol názov Slovenské okolie, a to v Myjave. Trojnásobné slovenské povstanie meruôsmych rokov (1848-49) bolo (štúrovským) národným obrodením zamerané na osobné oslobodenie človeka (požiadavky zrušenia urbáru a iných poddanských skrivodlivostí) i na oslobodenie národa, vystaveného duchovnému i telesnému útlaku iných síl. Správne zameranie na kultúru slova ukázalo, že i keď sa oslobodenie národa hneď nekoná, rozvoj slova v rodnom jazyku ho môže vyvolať. A aj ho vyvolal. Popri oslobodení osobnosti a oslobodení národa nezabudnime, že Štúrom vedené národné obrodenie malo ešte aj tretí, dodnes pomerne utajovaný prvok – oslobodenie rodného duchovna. Tento dôležitý duchovný náboj, dokázateľný v prácach Ludevíta Velislava Štúra, Janka kráľa, Pavla Dobšinského, ale aj ďalších súčasníkov i nasledovníkov, bol odsunutý kolesom dejín pre naše pokolenie. Tak, či tak, Štúrovci boli chlapi, ktorí sa za svoje a národné oslobodenie jednoznačne postavili. Proti presilám. Ich povstanie prinieslo výsledky, i keď sa väčšiny týchto výsledkov nedožili.
Ďalší vývoj vo veci štátnosti bol do veľkej miery aj následkom semien zasiatych už Štúrovcami, a teda slovenským národným obrodením a súbežným českým národným obrodením. Všeslovanské myšlienky mali svoj dopad i na bratskom cítení Slovákov, Moravákov a Čechov, ktoré sa popri spoločnom kultúrnom pôsobení prejavili aj spoločným národnooslobodzovací hnutím a nakoniec i bojom. Spomeňme napríklad všeslovanský zjazd v Prahe, ktorý bol Viedňou zakázaný a na tento zákaz odpovedali účastníci stavaním barikád. Stavali ich aj Slováci.
1.ČESKO-SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Česko-slovenská republika by ťažko vznikla bez troch Slovákov, zapálených pre slovensko-české spolužitie a teda pre vytvorenie spoločného, česko-slovenského štátu. Boli to tieto osobnosti, ktoré sústavnou prácou nadchýnali ďalších:
Moravský Slovák (od Hodonína – moravské Slovácko) Tomáša G. Masaryk
Uhorský Slovák Milan Rastislav Štefánik
Uhorský Slovák Andrej Hlinka
Táto slovenská trojka bola doplnená o Masarykovho sekretára Beneša (jeho zásluhy boli nie tak výrazné pri založení, zato výrazné pri rozložení republiky) dokázala malý zázrak.
Štefánik ako úspešný vedec a vynálezca sa po spustení vojny doslova vtlačil do armády. Dotiahol to na generála francúzskej armády a z tohto miesta sústavným tlakom dosiahol, aby zbor slovenských a českých dobrovoľníkov vo Francúzsku uznali za česko-slovenské légie s vlastným velením. Teda za česko-slovenskú armádu. Verboval Slovákov a Čechov od USA až po Uhry. Legionári bojovali najdlhšie na východnom fronte (na strane bielych proti červeným). Štefánik po rokovaniach s Japonskom a Čínou dostal obkľúčených česko-slovenských legionárov domov. Na rozdiel od šedej eminencie Beneša nepracoval od stola, ale riskoval život na mieste činu. Po konflikte s Benešom sa síce domov dostal ako letec aj sám, ale pritom za dodnes neobjasnených okolností zahynul. „Salvy na uvítanie“ jeho lietadla strieľali vojaci ním založenej česko-slovenskej armády s pražským velením…
Pôvodom moravský Slovák Masaryk, profesor na pražskej univerzite, sa vyjadrovaním aj myslením pochopiteľne priblížil českej mentalite. Jeho hlavným vynálezom bola teória o česko-slovenskom národe. S ohľadom na dobové podmienky to môžeme dnes chápať ako viac-menej účelovú koncepciu riešenia českej a slovenskej štátnosti. Jazykovo vzaté, slovenský jazyk a český jazyk sú zo spisovných jazykov (snáď s výnimkou srbčiny a chorvátčiny) asi najbližším slovanskými jazykmi a cez moravskú slovenčinu (pojem z českého Otovho náučného slovníka) a ďalšie nárečia ide o akúsi slovensko-českú, či česko-slovenskú jazykovú jednotku, ktorá je previazaná moravskými nárečiami. Po počeštení Slovácka, Valaska a ostatnej Moravy sa pomer vplyvov mení – dnes Slováci česky čítajú, kým Česi slovensky bežne nie. „Nic na plat“, prvú systematickú českú gramatiku napísal Slovák Vavrinec Benedikt Nedožerský, aj keď o tom o tom vie len máloktorý Čech a mnohí z nich považujú Slovákov za zaostalý „národ bačov“ (pisateľ článku je bača).
Založeniu Česko-slovenskej republiky predchádzali najmenej dve štátoprávne dohody medzi slovenskými a českými predstaviteľmi, podpísané v USA, kde bolo silné slovenské veľvyslanectvo a bolo tam bezpečnejšie prostredie, ako v Rakúsku. V Clevelandskej dohode bola dohodnutá slovenskými a českými predstaviteľmi federácia. Preto píšeme v tejto stati názov Česko-slovensko zo spojovníkom, česká gramatika spojovník nemá, len pomlčku, preto to českí pisatelia chybne označujú za pomlčku. Slovenčina má pomlčku, aj spojovník a jazykovo, ale aj duchovne(!) ide o dva rôzne javy.
Druhou dohodou bola Pittsburgská zmluva. Bola v nej zaručená autonómia Slovenska. Pittsburg bol predtým jedným z najvplyvnejších slovenských miest a pod touto dohodou bol podpísaný Andrej Hlinka, i Masaryk. Masaryk neskôr túto dohodu spochybnil a svoj podpis poprel. Keď americkí Slováci neskôr priniesli originál Pittsburgskej zmluvy, pomery v Československu už boli v neprospech Slovenska (a aj Moravy a Podkarpatskej Rusi, ktoré mali mať aj podľa Štefánika autonómiu. Po smrti Štefánika sa upevnil pragocentrický režim v Česko-slovensku a Andrej Hlinka, ktorý sa snažil na Versailských povojnových rokovaniach obhájiť dohodnutú slovenskú samosprávu, bol uväznený vo väznici pre politických väzňov – v Mírove. Po odpísaní Štefánika, ktorý, kým bol s légiami na Sibíri, v Prahe bol počas delenia kresiel vznikajúcej vlády odsunutý do kresla ministra vojny (ktorá sa končila) , zatiaľ čo kreslo ministra vnútra dal Masaryk budúcemu vodcovi českých fašistov – Klofáčovi. A teda hneď pri založení česko-slovenského štátu došlo k vierolomnosti – podriadením Slovenska pragocentrickej vláde. To sa prejavilo odpísaním najvplyvnejších slovenských osobností Masarykom a Benešom – odpísaním Štefánika a uväznením kňaza Hlinku. Ten bol prepustený z väzby, pretože ho zvolili za poslanca československého snemu. V roku 1933 sa dohodli vodcovia dvoch najvplyvnejších slovenských strán – Slovenskej ľudovej strany (katolíci) a Slovenskej národnej strany (evanjelici) – na spoločnom cieli – dosiahnutí slovenskej autonómie. Ruky si podali ich vedúci – obrodenecký kňaz Andrej Hlinka a spisovateľ Martin Rázus. Cieľ – autonómiu sa podarilo ustanoviť v roku 1948 – 19. novembra. (Na okamžik tak boli samosprávni i Rusíni z Podkarpatksej Rusi, jak to chcel Štefánik). Stalo sa to za takých okolností, že radosti až tak veľa nebolo. V tej dobe už bolo Česko-slovensko oklieštené Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou. Prezident Beneš pod nátlakom nacistického Nemecka posilneného súhlasom demokratických veľmocí (Británia, Francúzsko) odovzdal republiku bábkovému prezidentovi Háchovi a ušiel do zahraničia, aby tam mohol zo stoličky riadiť odboj. Spojovník bol naspäť, zmenil sa na pomlčku a republika sa rozpadla. Vlastne po úteku prezidenta a odovzdaní obranných línií nemeckým nacistom už to bola len potápajúca sa loď, z ktorej sa zachránila za cenu ústupkov jej jedna, aj to oklieštená časť . 14. Marca 1939 bola slovenským snemom vyhlásená Slovenská republika. Z nátlaku inej mocnosti, ale aj z vôle k životu.
Zdroj: Ved.sk
