Prírodný človek si veru vedel vysvetliť prírodné javy a vysvetlil si ich prirodzene – duchovne.
Niektorí hovoria, že pôvodné prírodné duchovná si nevedeli vysvetliť fyzikálne javy a preto vznikli údajné pohanské – náboženské, a teda mylné predstavy o svete. V skutočnosti je to naopak: Prírodní ľudia si vedeli vysvetliť prírodné javy a vysvetľovali si ich tým najprirodzenejším spôsobom. Duchovným. Ktoré od prírodnosti nemá až tak ďaleko, ako sa na prvý pohľad nohým zdá.
Slnko je z hľadiska „moderného človeka“ hviezda strednej veľkosti“, či „žltý trpaslík“. Z hľadiska modernej vedy je napríklad matka moderného človeka spravidla stredne veľkou, občas nadrozmernou, či nedorastenou samicou humanoida nachádzajúceho sa v stave krízy. Teda – vedecky vzaté nič zvláštne. Z hľadiska prísne fyzikálnej vedy niet racionálneho dôvodu, prečo by sme nemali byť kanibalmi. Dôvod je „len“ duchovný, a teda etický. No a v týchto a podobných rovinách narážame na hranice, keď sa búrime, v našej základnej úcte, v našom duchovne, mama nie je len nejaká samica humanoidného cicavca. Je to ctená bytosť, Matka s veľkým M. To je nie označenie exaktnej – suchárskej vedy. To je pojem kultúrny. A takisto kultúrny je aj pojem úcty k Slnku, s veľkým „S“. Je to teda kultúra ( kult – z latinčiny – uctenie), po slovensky duchovno, v zásade prírodné, podľa niektorých „pohanské“, ktoré svätí Slnko a ctí si Matku. Od tohto základného – prírodného duchovna sú odvodené iné, moderné náboženstvá a aj vedy. Základom ľudskej kultúry bolo, je a zostáva prírodné duchovno.
Niektorí vravia, že „primitívny“, teda „jednoduchý“ (jeden duch) človek si predstavoval neživé javy a telesá ako živé a teda ich oživil.
Ale z hľadiska rodného duchovna to nie sme my, čo dávame veciam, javom a bytostiam život – živu – dušu. Z hľadiska kvantovej fyziky, ktorá má k rodnému duchovnu bližšie, ako k čomukoľvek inému, nie my dávame živu (energiu) nejakej jadrovej častici, ale skôr ona – častica – je dôsledkom, ak nie priam stelesnením – energie (!) , teda v našom jazyku živy, ducha. A teda nie sme to my, čo ich – bytosti, javy, či častice oživujeme, či personifikujeme. Živa je základom hmoty a teda javy a bytosti sú už v samotnom základe živé. Nemusíme ich „oživovať“. Zosobnenie, a teda „personifikácia“, môže byť z istého hľadiska umeleckým sprievodným javom tohto prirodzeného chápania vecí. A slúži k jeho vysvetleniu. K zosilneniu vnímania. Napríklad keď v piesni „Putovali hudci“ spievame, ako v javori je zakliata starostova dcéra, dievča prepekné, tak ten nezbadaný dorastenec to ľahšie citovo pochopí a keď si na to spomenie, najskôr už nebude bezducho sekať sekerou do stromu, len aby si uvoľnil svoje bojovné pudy. To ale neznamená, že duchovno by bolo v samotnom základe špekulatívne , že by nebolo pravdivé. To neznamená, že by strom nebol živou bytosťou. Ono – duchovno – je pravdivé, je vysvetľujúce, ale iným spôsobom, ako exaktná veda. Je dokonca často pôsobivejšie. A práve vedomé duchovno a duchovné vedomie je to, čo najviac istí náš denný život, naše prežitie v prírode, v národe, na Zemi, vo Všehomíre.
My, bytosti cítiace, nie sme citoví mrzáci. A teda naša budúcnosť nie je zameraná len na exaktnú – odosobnenú vedu a stratu vnímavosti a citlivosti. Preto kultúru – v zmysle duchovno – potrebujeme. A kto osobne pozná vedcov rôznych racionálnych smerov, vie o ich dvojtvárnosti. Aj keď vystupujú a pracujú na svojich vedeckých projektoch, aj keď sú napohľad „exaktní suchári“, majú svoje duchovno, vedomú, či podvedomú časť povahy, bez ktorej by ťažko zvládali denný – prirodzený život. Tí, čo túto duchovnú potrebu zdanlivo úspešne potláčajú, sú časom vystavovaný prudkým zmenám a duchovným skúškam.
Prírodný človek bol jednoduchý – bol to človek jedného ducha, nie rozštiepený, nie dvojduchý, nie schizofrenik. Preto prírodné duchovno a prírodná veda boli v ňom „vjedno“ – vedno. V čase zákazu prírodných duchovných prúdov (na Slovensku a Morave 9. storočie, v Čechách 10.- 11. ), sa veda a duchovno – vedomectvo a žrectvo – rozdelili a to tak, že vedomectvo bolo síce zakázané, ale čiastočne tolerované (pôrodné babice boli vždy vedmy a bez nich by sme ťažko prežili), kým žrectvo bolo načisto odseknuté a nahradené farárstvom. Cirkev však už nevychádzala z našich pôvodných duchovných obrazov a tak došlo k veľkej národnej i európskej „schýze“, ktorá v zásade trvá dodnes. S tým, že následky sú o to horšie, že žido-kresťanská morálka je v rozvrate a pôvodné duchovné hodnoty sa celospoločensky vzaté celkom neobnovili. Môžeme vedieť, že budúce prírodné, prirodzené vedo-duchovno nebude žiadnou „kópiou“ minulosti. Bude to nová akosť na drevných, overených základoch.
No, a sú tu ešte ľudia, bytosti, ktoré čakajú na tento Slnovrat, čakajú, kým sa obrodí naše Slnko. Pre všetkých, čo nie sú zaslepení. Dobrý vývoj je možný. Obroda je predo dvermi.
Pozdravme hostí, aj cudzích, aj tým, čo nás utláčali, aj tým, čo nám ublížili. Odpustime im aj sebe to, čo bolo nedobré. Uctime si svoju rodinu, národ, aj iné kultúry. Ale držme sa svojho rodného ducha, rodina!
Pripravme sa na tento Zimný Slnovrat, lebo v ňom sa zvráti postup temnoty a sily zla ustúpia novému, znovuzrodenému Slnku.
Či si už za mrakmi, alebo na výslní, či je deň, alebo noc,
Chvála ti za svetlo, hrejivé Slnko, hej!
Žiarislav
17. – 18.12.11 Oslavy ZIMNÉHO SLNOVRATU
Rodnéhu kruhu
Bojnice – čajovňa Dobrá víla
začiatok – 14.00
novodrevná hudba, novodrevné výstavy, výmena semien a výpestkov,
uvedenie časníka – kalendára na rok 2012 viac na plagáteTU
Zdroj: Ved.sk
