Trval to asi pol roka, čo sa človek denne ponáral do rozjímaní s veľkou koncovkou. Základom takejto hry bola voľnohra – nezámerná, vedomá i podprahová práca so živou, ktorá vyrážala do nikdy nezložených nápevov, do hudby ducha, do niečoho nepredpísaného, ale pritom pradávneho. Jednoducho povedané – voľnohra. Súčasne skúmal staršie záznamy ľudovej hudby a zbieral si piesne, ktoré boli spievané v koncovkovej stupnici. Rozjímal v ich nápevoch a všímal si, ako sú bez pravidelného tepu hrané fujarové piesne, ale aj spievané trávnice a piesne koscov a rubárov. Súbežne so skúmaním ľudovej piesne vyvíjal novodrevné (novodávne) použitie prírodných fúkacích nástrojov v rozjímaní vo voľnohre.
V tej dobe človek už viedol vedomecké hovory a do tejto hry zaúčal aj iných. Prvky vládania bezdierovej píšťaly vyjadroval názvami, z ktorých niektoré už boli známe, ako „rozfuk“, kým iné nie. Napríklad to, čo omnoho neskôr v odbornej spisbe našiel ako „nátrilk“, označoval ako „vyvieračka“. Okrem toho používal nielen bežný rozfuk – z hora dole, ale – aj z dola hore. Preto na to vytvoril aj pomenovania. Rozfuk klesavý, ale aj stúpavý. A tiež rozfuk „stúpavo-klesavý“. Aj preliv bol klesavý, alebo stúpavý. Okrem toho používal aj hru na dlaňou čiastočne prikrývaný priškrtený piskvor, ktorá pripomínala hvízdanie vetra, hru na dve koncovky naraz, tieto veci v ľudovej hudbe vidno nebolo. Podobne pracoval aj s fujarami – podstatne širším spôsobom, než ak to bolo známe z folklóru. Fujaru rozšíril stupnicou – o zadnú dierku, takže hral aj lydickú aj ionskú. Hral na fujaru, ako aj na koncovku – buď ako na fujaro-koncovku, alebo aj na obyčajnú – po prikrytí dierok prstami prikrýval jej spodný otvor lýtkom. V ľudovej hudbe našiel na husliach hrané nápevy vo fujarovej stupnici, hlavne na Podpoľaní. S tým pracoval tiež. Ale vytváral i nové fujarové nápevy. Hlavný rozdiel bol v práci so slovami piesní. V ľudovej hudbe nebolo veľa piesní, ktoré by mu sedeli duševne. Napríklad vo fujarových našiel len pár piesní, ktoré boli plne spievateľné a to niektoré len zo slovných záznamov.
V mestskom období nahral prvé CD – Znovuzrodenie. Bola to hudba v rozjímaní. Koncovky, fujary, píšťaly… V tej dobe zostavoval skupinu Bytosti. A ozvali sa mu aj prví hudobníci. Napríklad došiel asi u Holandska hudobník Ian Mormenaut, ktorý tie pracoval s fujarou inak, on vlastne celkom bez súvisu s ľudovou hudbou. Zo slovenských fujaristov sa spoznal napríklad s Drahošom Dalošom, ktorého tiež oslovil duševný prístup k hudbe. Na fujare človek nahrával početné piesne na všetkých svojich CD-čkách. Spievaných doteraz natočil 9, k tomu by sa dali pripočítať 4 inštrumentálne a „živák“ z Walesu, takže o človekovej práci s fujarami sa dozvedeli aj tradiční fujaristi. Niektorí ho znenávideli, že robí tak veľa vecí inak, ako to je vo folklóre. Iní si ho obľúbili, viacerí sa pod vplyvom človekovej hudby pustili do práce nie len s ľudovou hudbu, ale aj s novodrevným poňatím.
Fujara bola nástrojom duše. To aj v ľudovom poňatí – oddávna ňou ľudia vyjadrovali najcitlivejšie záležitosti duše a vlastného života. Človek však žil na prelome tisícročí. A teda nežil ako valach na salaši, nebol ani zbojníkom, najcitlivejšie záležitosti duše boli súčasťu prírodného života a prírodného duchovna. A o tom aj spieval.
Keď sa človek presťahoval do lesa, mal vydané 3 knihy a vychádzalo mu 5. CD. Bolo to po roku 2000. Usadil sa na samote, na horskom lesopasienku nad Kokavou nad Rimavicou. Hneď sa aj zoznámil s kokavskými fujaristami, ktorí sa delili podobne, ako napríklad aj etnológovia z univerzít: Na tých, ktorí sú k človekovi priateľskí, a na tých, ktorí ho neznášajú. Jeden z nich na človekovej samote oslavoval s priateľmi a rodinou narodeniny. Vtedy aj hral na fujaru. Človek mu tiež na požiadanie zahral niektoré svoje piesne, ktoré zložil po usadení. Spievalo sa v nich o samote, o koze, ktorú zabil medveď, o zvoncoch, o putovaní na huculskom koníkovi, i o zvonení ovečky, ktoré sa ozývalo za chrbtom. Vtedy ten fujarista, Pavel Bielčik, povedal. „No, my spievame o pasení oviec, ale už nepasieme. Ale ty spievaš o tom, čo naozaj žiješ“.
Vtedy si človek uvedomil, že nikdy nežiadal od folkloristov, aby žili to, o čom spievajú a spievali o tom, čo žijú. Chápal, že ich úloha je iná. Ale vyžadoval to len od seba, a tak aj žil. A preto ho niektorí neznášali. Kým iní – obdivovali. To však tých, ktorí ho neznášali, privádzalo až do nenávisti. Človek o tom ale veľa nevedel. Žil si svojim životom, žil svojim poslaním a stretával sa hlavne s priateľmi.
Do konca zbierky na nové CD – Chvála Slnko – sú už len 4 dni. Chýba ešte 16 percent na jej základné naplnenie. Chvála tým, ktorí podporujú túto hudbu.
Podporte Žiarislavovu hudobnú tvorbu – Zbierkou na CD Chvála Slnko ! Podporiť môžete TU (Startlab)
alebo
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
