Prvú šesťdierovú píšťalu teda človek vyrobil tak, že vytlačil dužinu bazy železnou tyčkou, vypálil ju a dušu prevŕtal a potom prebrúsil malými pilníkmi, akými brúsil zárezy do šípov. Onedlho získal prvý ručný vrták, nebožiec, kutý na výrobu dreveničných krovov, rebríkov a jasličiek. Nebožiec bol na pomerne krátkej tyčke a tak vyvŕtal píšťaly vo veľkosti tak do pol metra. Boli z toho dve píšťaly – jedna dierková a jedna koncovka. Dierkovej sa pomedzi dierky plazil vyrezaný had a pri piskvori bol slnečný znak – oblý, štvorramenný. Koncovke vyrezal šesťlupeňovú ružicu. Obe píšťaly vyrobil tak, aby ladili a zviazal ich spolu do dvojačky. Vrták bol na tú dĺžku pomerne hrubý a tak mali dosť silný zvuk i v lese, pri bubnoch. Vyrezané znaky opálil, aby ich bolo lepšie vidno. Hneď aj ďalší chceli také píšťaly. A tak človek zohnal ďalšie nebožiece, niektoré dal navariť na dlhšie žrďky a vyrábal píšťaly rôznych ladení. Vlastne vyrobil píšťaly ladené z tónov naprieč stupnice. Skúmal, aké hrúbky najlepšie znejú. Vrtákov pribúdalo a nad sporákom sa sušili ďalšie a ďalšie vyvŕtané píšťaly. A tiež kolíky do piskvorov. Hlavne z liesky a z drienky.
Človeka uchvacoval súzvuk píšťal. Samozrejme, hlavne keď ladili. Ľudová dvojačka – to sú dve zviazané, zlepené alebo skuté píšťaly, rovnako dlhé, na ktoré môžeš hrať naraz. Jedna je koncovka a druhá šesťdierovka. Takže – podobne, ako je to na gajdách, jedna hrá základný tón (toniku) a druhá vyludzuje nápevy (melódie).
Z ľudovej kultúry teda poznal dvojačky. Tie ale zväčša neladili. Jednako už samotná šesťdierková píšťala bola vcelku slabo ladená a druhá vec je, že ľudoví výrobcovia zrezali obe píšťaly zarovno. A to ladiť nemohlo. Pretože jedna píšťala mala po vyvŕtaní dierok už nižší základný tón, ako tá druhá – koncovka – ktorá dierky vyvŕtané nemala. To je síce mierny rozdiel, ale dosť veľký na to, aby to človeku ťahalo ucho. A tak ladil tieto dvojačky napresno. To znamená, že koncovka musela byť o pár milimetrov dlhšia, ako šesťdierovka.
Na dvojačkách hral občas aj osve – na šesťdierovku samostatne a na koncovku tiež. Lenže takáto krátka koncovečka mala veľmi piskľavý zvuk, uchu nepríjemný. A tak človek pristúpil k novému tvaru dvojačky – koncovka bola dvakrát dlhšia, ako šesťdierovka. To umožnilo hrať na oboch píšťalách plnohodnotne osve. Koncovka mala už – keďže bola dlhšia – príjemný zvuk. Lenže zjavila sa aj ďalšia výhoda. Pri prepiskovaní na šesťdierovke , teda pri vyšších tónoch , hádzala koncovka tiež vyššie tóny, a to spravidla v ladení do prírodných súzvukov (akordov). Takáto hra si vyžadovala určitú zručnosť, ale osvedčila sa. Práve takéto – novodrevné koncovky – sa tešili záujmu u tých, ktorým sa prírodná hudba páčila. Takýto tvar koncovky neskôr začali vyrábať aj ďalší výrobcovia.
Túto novodrevnú píšťalu nazval „polená dvojačka“, keďže šesťdierovka bola približne o polovicu kratšia, .ako jej sestra koncovka. Bol to najúspešnejší druh nepomerných dvojitých píšťal. Zakrátko vyrobil aj trojité. ale o tom nabudúce. Zatiaľ môžete podporiť novú zbierku na CD Chvála Slnko, aby sa naša prírodná hudba mohla ďalej rozvíjať.
(Z vrchárskeho zápisníka – Šesťdierové píšťaly a dvojačky)
Podporte Žiarislavovu hudobnú tvorbu – Zbierkou na CD Chvála Slnko ! Podporiť môžete TU (Startlab)
alebo
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
