Človek sa vnoril.
Zrejúc na vidy ďalšej cesty.
Nevzal si nôž, by hladom hĺbal v lese. Nevzal si nič, len seba. A ostal tam, kde bol. Na pustom ostrove Ducha.
Vlny vyniesli množstvo vecí. Na brehu lesa skliesnené. A neboli len jeho. Boli to veci pre ľudí, z plavby na lodi obrody. Veci na stavbu dreveníc, v ktorých by mohli dlieť, vnorení – do tajov vedomstiev odkrytých. Boli tu veci na kovanie , na tkanie, na šitie, na hudbu. A inšie i inakšie, čo jednému len netreba. Viezli sa na lodi pre niečo.
Teraz, na pobreží, v pieštitej hline – ležia mnohé z tých plavenín. Človek k nim nemá osobnú väzbu. Loď už nie je. Len – ostrov.
No zas len niečo z toho vzísť môže. Tak chystal police do zruba, čo brvná plavila voda zo strany. Z tej druhej, jak dar od predka.
Ale už človek nestavia prične. By uložil tie plavniny. Hej, môžu byť na úžitok. Lež – čo ševelí duša?
Duša sa pýta: v kom koši bývam? A či v ňom nie je diera? Nie je ten kabát pre jedno bytie? A netreba ho zalátať?
Človek len dlie. Zrie na mesiac. Splnil sa jeho sen jasňový. Na druhý úplnok ukončí – bytosť to dlenie duše.
Vyjasnila sa obloha. Už vidno hviezdy Vtáčej dráhy. I dráha života zjasnieva.
Trosky ho driapali v nočnej hmle. A na košeli štyri diery. Teraz zašil tú poslednú.
Ľahol si do paľasť prikrytú. Bude spať, bdieť a loviť sny. A písať denník dejinný.
Mesačný spln bol prejasný. Zapísal videnia, mnoho snov. Bdel v spánku noc, deň, ďalšiu noc. Vzhliadal k tajomným divinám. A nakoniec sa vyplavil. Akoby v mlieku kúpaný. Rana už zrazu scelená. Noc jak deň, ten spln jas jej dal. A cesta znovu zjavená.
Hoj, človek sa vracia v žiari. Chvála ti, Všeduch, chvála divy. Chvála ti Perný, i Živina. Opasok so štyrmi uzlami – drnčí tou silou duživou.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
