Z vrchárskeho zápisníka
Človek šľachtil okrem karpatských slovenských kôz aj ovce. Začal so zušľachtenými valaškami, pobral aj krv z niekoľkých iných plemien a naposledy pribral aj skvelého hnedého barana, vyradeného pre farbu z chovu Slovenskej dojnej ovce. V minulom roku bola polovica šestnásťhlavého stáda hnedá, a pritom to nebola pôvodná valaška, ale slušne dojná ovca s peknou vlnou, na pradenie, na gubaňu, na iné veci. Strihali sme ich aj na letných táboroch.
Človek zvolal chlapov a rozobrali sme dreveničky. Viacerí sa ponúkli na stavbu. Chystal sa postaviť dreveničky na ubytovanie hostí – na učenie. Vedomectvo zrelo a pýtalo si stredisko.
Potom ale bohovia, a možnože aj ľudia, zamiešali karty. Človek viackrát oznámil stretnutie, poposielal oznamy záujemcom, ale nedarilo sa takmer nikoho zohnať, ani za peňažné odmeny. Tí niekoľkí statoční pomohli pri stavbách základov, ale človek ostal na to sám. S kameňmi, so stromami, s ťažkými kladami.
Nevadí, povedal si a ďalej zbieral kamene, prevážal ich a dokončil aspoň základ pre svoj zrub, lebo v hlinenom dome je veru tesno.
A tak pripravoval stavby aj sám. Dvíhanie masívnych kameńov, trámov, brvien… Spomenul si na obdobie pustovníčenia. Keď prekonával v pote prekážky, až prestal pociťovať bolesť.
A tak si ani nevšimol, ako znovu dospel k zraneniam. No neboli to len zlomené kosti. Bolo to niečo horšie. To niečo mu bránilo v práci, a vlastne už aj v pohybe.
Ešte nedávno, na stretnutí rodných spoločnosti v Aténach, sa presúval so synom Rodanom na dejinné miesta v pokluse. Aby sme všetko stihli. Ale chvíľami si musel sadnúť. Bolesti prišli náhle, a potom sa náhle stratili. Na uvedení nahrávky Chvála Slnko už cítil bolesti počas celého koncertu. V najväčšom vytržení ešte zakrepčil na chvíľu odzemok, ale to už bol posledný.
Ovce sa strácali jedna po druhej. Koncom leta druhý raz stretol toho istého vlka. Zjavili sa oproti sebe na dvanásť krokov. Nad ovčou ohradou. Človek mal natiahnutý luk s ťažkým jaseňovým šípom, s kovaným listovým hrotom. Na takú vzdialenosť bežne trafí jabko o veľkosti srdca. Ale šíp nevypustil. Pozerali sa do očí a vlk pochopil, že má odísť. Ešte v tom týždni našiel strhnutú ďalšiu ovcu.
Okrem vlka chodil po pozemku aj medveď. Sused, na východnej samote, videl pred mesiacom medvedicu s mláďatom. Potravinový zápas bol teraz v prospech dravcov. Človek so zraneniami už nemohol tak vrtko obchádzať pozemok a nechávať značky. Dohody s dravcami prestali platiť. Akoby cítili, že vždy pripravený človek, z ktorého odevu bolo cítiť gazdovstvo, ale aj vôňu šľachovaného luku a tuku na oceli hrotu, ten človek, ktorého brali ako divého lesného suseda, už nie je taký pohotový. Nikdy nebolo treba púšťať šíp. S dravcami sa človek dohodol lepšie, ako s ľuďmi. Ale dohody už zrazu neplatili. A padali – ovca po ovci. Kozy ušli, neraz pribehli splašené.
Predvčerom pribehla so splašenými kozami aj kobyla Zorena. Tá pred vlkmi neuteká. Vyplašiť ju dokáže len ten v hnedom kožuchu. Okrem človeka ho má aj veď-med.
Ale človek už nevybehol hore strmým kopcom. S tuľajkou so štyrmi šípmi, prevesenou cez chrbát. So zraneniam vybehol tak pár desiatok metrov, a potom už len pomaly. A potom už vôbec.
Hej, a dnes sa nemohol rozhýbať ani k tomu, aby podojil spolovice zasušené kozy. Chlapec sa učil, človek sa zviechal. Netreba dávať najavo okoliu, že si slabý. Keď si jediná istota široko-ďaleko. Ani pre ženy nie je dobrá správa, keď muž je zrazený. Veď aj načo, keď tu aj tak nik nie je. A tak – ostáva znovu sám. So Všeduchom. A s duchmi lesa.
Padol sneh a zem stvrdla na kameň. Človek ani neprichystal dosť dreva na zimu . Štvorprackový opasok si zaťahuje každé ráno. Visel pri posteli nedotknutý celé roky. Od doby, keď mal naposledy nalomené hnáty. A teraz sa znovu leskne. Naposledy ho nosil, keď mal zlomený stavec. Všetko sa zhojilo. Aj rebrá. Aj koleno. Ale toto sa nehojí. Zhoršuje sa to.
Už nie že neprenáša brvná. Už ani dosky. Len občas nahadzuje siahovice, aby ich polílil a potom poštiepal do krbu. Lebo už je chladno. A zima začala skôr. A je zodpovedný aj za ďalšie bytosti. Čo tu žijú.
Človek je tu jediný chlap. A hora sa mu diví. Aj ten Graben – duch hory, v ktorej sa kedysi usídlil. „Héééj, človek. Čo si rozum potratil? Sám postaviť stredisko? To nie je obeta. To je hlúposť. Jeden človek pre iných všetko nestavia. Ani ja sa nestariem do dolinkárov. Som duch hory. Staraj sa o seba , aby si neskapal. Kto napíše o našom duchu, keď sa mi tu dogebríš? Keď sa o seba nepostaráš, ani rodina ti neostane. Zľaknú sa, ako to stádo. Zmiznú jak kvety pred zimou“.
„Ále, netrep. Veď nie je až tak zle. Veľa razy bolo zle, a potom bolo dobre. Nie si boh. Si duch hory. Ani ty nevieš všetko, Graben! Si tvrdý ako ten hrab, no človek tiež nie je padavka!“
„Héj, ty v roztrhnutej koži! Toto je iné. To sa ti samo nezrastie. To nie je kosť, čo sa opúzdri. To nie je koža, čo sa sama zacelí. To nie je to, čo si zašil ovci a aj kozám už toľkokrát. To je to, čo si šil iba raz – tej koze, čo ju drapol medveď . A toto si sám nezašiješ. Keď ti to lekári nespoja, tak si skončil. Nebudeš ty viac tancovať!“
„Ále, nejako bude. Minule človek bol zas s Perúnom, a potom bolesti ustali“.
Graben ale nenechá. Je krutý, ako duch hory. A pravdivý: „Hej, bolesť vieš zahnať, a práve preto máš trhlinu. Ale nevieš zahnať to zranenie. Nepomôže ti ani oštep, čo máš za pecou. Nevybehneš proti tomu, ako proti medveďovi. A ono to neujde. Nespomôže ti ani Perún. Lebo si príliš hrdý. Lebo si nenecháš pomôcť iným. Lebo pohŕdaš lapiduchmi. Je to horšie, ako ten stavec, čo sa ti kedysi zrástol. Je to horšie jak zlomené rebrá, čo si si stiahol remeňom. Je to horšie jak zlomená panva, čo si si odležal v pelechu. Kde je ten vrtký bežec, čo zachraňuje každé zviera? Aha, už tu nie je. A oni to cítia. Majú hlad. Musia sa vykŕmiť pred zimou. A vedia, že ty si už zvieratá neustrážiť. Chodia po tvojich stopách. Voňajú tvoje značky. Vedia, čo si jedol, a vedia aj, či si šťastný a silný. A viedia, že si ranený!“.
A ostala len jedna ovca a jeden baran. Kučierka, Bodka, Hnedka a ďalšie, ich kosti ležia na stráni. Z niektorej je tu píšťala, zahráš už len ich dušiam. A prežila len Plašanka. Najplachejšia ovca prežila najdlhšie. Plašanka a jej syn. Jediná nádej chovu. Nosí v sebe dve jahničky. Plašanka sa nikdy nedala chytiť, preto sa tak volá. Starý baran po poslednom útoku dravcov prešiel cez potok, cez horu a pridal sa ku kravám na Lipove. Vtedy zmizla aj predposledná ovca. A teraz? Ani ju nevieš chytiť, aby si ju zavrel do ohrady.
Aha, psy vyštekávajú dravca. A ty tam nevieš vybehnúť.
Pred pár dňami si cez deň ľahol, aby bolesti poľavili. Ani nebdel, ale ani nespal, keď sa mu to zjavilo. Aj keď vonku fúkal zimný vietor a snehové guličky ostávali na zamrznutom blate, v tom videní bolo jasno. Aj tá ovca bola jasná. Bolo to ako v rozprávke.
Človek náhle vstal. A vtedy mu to došlo. Plašanka. Jej duša sa prišla rozlúčiť. Ako keď v zime príde do izby včelia rodina. Nie hmyz, ale len duše. Tiež sa takto chodia rozlúčiť, keď niektorá včelia rodina odíde. A teraz odišla posledná ovca. Slzy, kam sa tisnete?
Vyjde vonku. Zima. Chvíľami blato, chvíľami mráz, teraz aj sneh. A kde sú ovečky? Kosti nachádza po okolitých stráňach, po krovinách, po krkahájoch divokých. A cíti ten dych smrti. Zavanie okolo stáda. Číha na nich s dravcami. Ovce už vybili. Čo bude s kozami? Tie sú vrtkejšie. Ale sú až také vrtké, aby ušli tým tesákom?
Duchu! Prečo? Prečo teraz, keď – poslanie? Nič? Pretože človek nenapísal tie knihy? Ktoré mal napísať? Že už dávno? Preto si mi vzal celé stádo oviec? Nie vlk, nie medveď, to ty si ich vzal?
Ako? Sám si to človek sám zobral ? Bo nedal pozor na seba?
Či vari primálo obetoval?
„Nie , nie primálo. Ty´s obetoval – priveľa. Všetci to na tebe vidia, že ideš stále na doraz. Si ako šialenec. Poslanie. To slovo nelúbi žiadna žena. Lebo niekde je hranica, za ktorou si máš oddýchnuť. Poznáš ty vôbec to slovo? A čo tie tvoje rozjímania? Užívaš pokoj sveta? Alebo to tiež preháňaš? Že odpočívaš v prírodnej práci? Nie. Máš dýchať aj bez práce. Máš sa o seba postarať. Máš mať i seba rád. Nie len bytosti, živly, všehomír… Ja nie som dobrý, ani zlý. Ja dávam, ale nedávam. Beriem, ale neberiem. Ja sa nemusím rozhodovať. Moja sila príde a ide, jak vietor na tých pastvinách. Príde a ide tak, jak nastavené bytosti. Nemusíš robiť všetko. Ty máš robiť len za seba. Máš robiť to, čo máš robiť, a nemáš to, čo nemáš. Niektoré veci nechať na iných. Vzal si si toho priveľa. Na seba. A prečo? Pre koho? Či stojí o to ten tvoj národ? Či záleží mu na svojej duši? Alebo je mu to jedno? Lenivo berie odpadky? Čo je to tvoje poslanie? Že si si nabral veľa. To nemôže jeden uniesť. Musel som ťa zastaviť. Veď vieš, čo máš robiť. Nedvíhaj ťažké skaliská, nestavaj sám tie klady“.
Hej. Tak je , ako vravíš. Ale jak tu písať, keď je vonku pekne, keď svieti slnko, keď vidno nebo nad hlavou? Odkedy človek žije v lese, píše, keď tma horu zahalí.
„To je tvoja vec. Nemusíš písať len po tme. Môžeš písať aj za vidna“.
No teraz nie že môžem, teraz musím písať aj cez deň, lebo nemôžem poriadne robiť, stavať. Aha, tá dielňa je len stan. Koly na priedomku vyhnili . Treba to opraviť postaviť , zrobiť… Kniha vedomstiev živlov – tá už je skoro hotová. Začal už písať druhú. Treba aj robiť rukami…
„No, tebe to asi nestačilo.“
Stačilo. Môže to byť aj horšie. Ale nie je to horšie. Je to tak, jak je. Sú ľudia, ktorým chýbajú končatiny. Sú ľudia slepí. Hluchí. Takí, čo zdvihnúť sa nevedia. A človek, aha, môže chodiť. Nemôže si už poskočiť, ale keď si zapne opasok, aha , tak aj drevá nahodí, napíli, naštiepe, zakúri …
„a potom si ľahne a zviecha sa v bolestiach“.
Hej, ale potom zas môže vstať. A môže si sadnúť. A písať. A písať. Lebo…
„Mne je jedno. Som len Duch. Vidím, ale nesúdim“.
…………………………………………………………………………………………………………………………….
Ak chcete podujatie podporiť, aj keď sa na ňom nezúčastníte, môžete tak urobiť dobrovoľným finančným darom, 2% z dane, či trvalým príkazom pre o.z. Rodný Kruh. Chcem podporiť o.z. Rodný Kruh
