Slovenský kultúrny priestor bez kotla?
Keď si človek povedal, že sa vyjadrí k slovenskému kultúrnemu priestoru, rátal s tým, že si možno aj vyrobí zopár nových nepriateľov. Vitajte v kruhu. V skutočnosti sa ale skoro nik nový neozval. Ozvala sa pesničkárka, ktorá náš okruh už aj tak veľa rokov ohovárala, i keď sme ju kedysi hostili, ale verejne sa dištancovala od slovanského okruhu, rouzhovorom v „progresivistickom“ mediálnom poli. No niežeby to bola vstupenka do kultúrnych okruhov lepšoľudí, ale pri najlepšej vôli ju človek nemôže uznať ako plnohodnotného nepriateľa. Pretože má nás podvedome rada, preto do stále rýpe. Nie preto ťa prijali, pretože, ako píšeš, vedia, že si bola s nami a oni sú nad vecou, ale preto ťa prijali, lebo si sa od nás verejne dištancovala. Ale aj tak ťa má človek rád. Z tej lásky sa už nevyzuješ.
Takže nakoniec to ani nebol taký poprask, ako sa dalo očakávať. Ľudia z nášho novodrevného okruhu si to všimli, ale už sa ani k tomu nevyjadrujú. Možno sa aj divia, prečo do toho Žiari rýpe, keď je to vec tak úpadková, o ktorú už dávno ani nezavadia a ani ich nenapadne, že by to ešte mohlo byť – voči novodrevu – v tomto okruhu dobré. Aspoň tak sa k tomu niektorí vyjadrili.
Nuž, áno, aj tak sa dá na to dívať.
Dalo by sa na tom aj popáliť, aj keď – človek má pomerne dobrú odolnosť voči horúcemu. Niektorí sa dívali, ako chytá prstami žeravé uhlíky. No nie že by sa na tom nedalo popáliť, ale – na žiar sa dá privyknúť.
V podstate vtedy si nad vecou, keď nelipneš na výsledku.
Výsledok je to, čo je. Čo nie je, nie je výsledok.
Raz sa pisateľ rozprával s jedným dosť známym gitaristom. Andrej prišiel aj na Medzu, na Vatru. Človek mu povedal, že sa mu sníval, že Vatra je o 2 týždne a že vie, že má veľa koncertov, ale že sen je sen a preto sa ozýva, veď nič sa nestane, keď nie. Andrej vraví – zavolaj o dve hodiny. Člo zavolal a on: Zaplať tých dvoch zvukárov, čo pôjdu so mnou a ja ti koncert spravím zadarmo.
Potom sme robili rozhovor pre Rodnú cestu a pár krát sa len tak rozprávali. Samozrejme – o kultúre. Pri ňom človek vytvoril pojem – kotol. Kultúrny kotol.
To je to, čo nám na Slovensku chýba.
Kotol, to znamená, že máme relácie, časopisy, festivaly, že je živá rozprava o slovenskej hudbe, kultúre a tak. Že sa tu husto nahráva, štúdia praskajú vo švíkoch, vznikajú nové slovenské prúdy, hudobné prúdy, že my si tu varíme a aj si to vo vývarovňach predávame. Že máme vlastné vydavateľstvá a pozorovatelia číhaj=u na nové diela, rozoberajú texty piesní, skrátka, kotol, ktorý je v podstate nezávislý od toho, čo sa varí inde.
Slovensko je strašne skostnatené. Jedna strana je skostnatená vo folklóre, čo je ale ešte snáď sčasti prirodzené, lebo folklór je konzervatívny, je to legálna konzerva.
Druhá strana je skostnatená v progresivizme, spravidla čiste západnom, anglosaskom. To všetko, čo prinesie Britiš koncil, od učebníc angličtiny až po rebríčky anglosaskej hudby, to píše. Popri tom do tej polievky hodia nejaké zemiaky v preklade a aj pár kvapiek sojovej GM WM, ale inak je to len opačná krajnosť.
Bo a medzi týmito dvoma reproduktormi – medzi ľavou a pravou debnou, by mal byť živý priestor slovenskej hudby. Ktorá čerpá z koreňov, ale ktorá je nová. Áno, tu majú vznikať nové prúdy. Tu majú vznikať pre nich aj nové názvy. A nie že na jednej strane konzerva, na druhej dokorán otvorené okno, alebo rovno prebúraná stena a v strede nič.
Povedzte mi pop, slovenský pop (z latinčiny) a teda folk (to isté z germánčiny), radšej to nazvime „náš prúd“, ktorý varí aj z tých našich koreňov, z Horehronia, Terchovej, Šariša, Gorala, Myjavy, Podpoľania a pritom je to nové, plné nápadov, kritici na to číhajú, noví speváci a skupiny na festivaloch čosi pustia a hneď sa o tom píše, že to ešte nie je nahraté, ale už sa to chystá, časopisy píšu o tom, ako niekto hral na fujare nezvyčaným spôsobom, ako rozpiekol vyhrávky na dvojačke, šialené sólo na gajdách, ako vznikla nová trávnicová pieseň a už to rotuje na okruhoch slovenského rozhlasu, ale pustili to aj komerčné rádiá, nie veľa , ale tiež niečo, lebo to tam ľudia pýtajú, lebo sa to opla, lebo je to v, je to in, lebo ľudia to chcú a slovenské vydavateľstvá sa o to bijú.
Áno, je to sen. Na sto dostrelov šípu od cieľového jablka. Alebo je to bližšie?
Ale v Británii to bolo práve tak.
Angličanov v Británii je viac, ako Slovákov, etnických Anglosasov v Anglicku je okolo 25 percent. Ak prirátame aj poangličtených Keltov (Írov, Škótov , Walešanov) tak oveľa viac. Ale aj tak – keď tam kvasila moderná hudba, Angličania ako imperiálni tradicionalisti mali aj silne liberálne prúdy, ale v konečnom dôsledku aj tie využili na šírenie anglickej kultúry.
U nás tiež liberálne prúdy šíria anglosaskú kultúru. Keby to ale bolo ako v Anglicku, tak by šírili slovenskú kultúru a nie to, čo im pošle britiš kocil.
V Amerike liberálni hipisáci majú na sebe americké zástavy. Na Slovensku tiež americké. Aby kvitol ich kultúrny priestor, mali by mať hipisáci aj tu národné zástavy. To je ten rozdiel medzi Západom a Východom, že naozaj sa správame ako obete kolonializmu. A tým pádom nimi sme.
Rozdiel v pohľade je ten, že táto výčitka nesmeruje voči Západu, ale voči nám.
Najväčším nepriateľom slovenskosti sú Slováci. Teda sami sme si najviac zodpovední za svoj stav.
Viac, ako Angličania, sú nám porovnateľní Nóri. Nórov je podobne veľa , ako Slovákov.
Nóri majú vo verejnoprávnych médiách 50 – 55 percent nórskej hudby. Slovenská RTVS – 35 percent. Zdvihli ju kvóty, ako aj v komerčných staniciach (25 percent), v komerčných má Nórsko menej. Vo verejnoprávnych okruhoch si však dobrovoľne držia nadpolovičnú väčšinu svojej hudby.
Nóri si držia hudbu viac aj vo svojich vydavateľstvách. Majú ich viac, sú silnejšie.
Pôvodné hudobné prúdy majú silnejšie postavenie, podporované festivalmi.
Pôvodná duchovná a pohanská hudba nie je v Nósku tak viditeľne vytesňovaná.
Na folk/world/tradičnú hudbu má Nórsko samostatnú, bez prestávky vysielajúcu hudobnú stanicu (NRK Folkemusikk). 7×24 hod. v týždni. Slovensko má oproti tomu jednu večernú reláciu na FM a menšie bloky na Devíne.
Nórsko má hudobné časopisy a portály silne zamerané na domácu hudbu. Slovensko nejaké časopisy a portále má, ale s okrajovým zastúpením pôvodných prúdov.
Nórsko má vysokú sieťovú (online) dostupnosť a tiež lepšie festivalové pokrytie domácich prúdov.
Podobný rozdiel je i v štátnej podpore – pôvodné prúdy sú bez ohľadu na volebné výsledky na Slovensku menej podporované.
Niečo sa dá vysvetliť stavom národného hospodárstva, ale mnohé vôbec nie Napríklad na Balkáne určite nie je silnejšia ekonomika. A predsa majú tamojšie národy podstatne lepšie postavenie pôvodnej hudby.
Jednoducho – Slováci nemajú v úcte pôvodné hudobné prúdy, tak, ako by mohli mať.
Takže keď slovenskému hudobníkovi pustia pieseň v rozhlase priemerne raz do roka, to je, ako keď dostanete do misy namiesto fazuľovice jeden bôb. Týmto sa chvastať naozaj netreba.
No tak áno, bol dobrý, ten bôb, jasničko, bratu, chvála.
Tu nejde o peniaze. O slávu. Ani o predstíž. Tu ide predsa o kultúru. To je to, čo nás presahuje.
Hej, Nóri majú nejaký ten kotlík, v ktorom si varia. Možno si ho dobre vykuli.
My máme tak deravú misku. Aj v tej by sa dalo variť, na prežitie by to stačilo, no ale tá diera … Možnože čakáme na drotára.
No sám od seba nepríde. No tak vyložte tú misku na plot. Nech je jasné, že ju treba zadrôtovať. Zacínovať. Alebo vymeniť za kotol. No tak vyhláste nejaké konkurzy na novodrevné relácie. Otvorte tú studňu. Založme nový festival. Časopis a tak. Alebo len čakáme, kým sa to spraví samo?
No nevadí mi v podstate vôbec , že som ako hudobník nebol nikdy pozvaný do asi jedinej world music relácie. Skutočne nevadí, lebo človek je úplne vyrozprávaný z Rodných ciest na vysielači, i zo svojej chatky. Niektoré som ani neuverejnil. A mohol. Ležia v zásuvke samocenzúry. Možno ich pustím jak džina.
Takže čo človek chce, to vonku dá. I keď – vo svojej vlastnej bubline.
Všetci sme dáki zabublinovaný. Nebol by lepší prievan?
No ale keď z tej relácie , v ktorej som osobne nikdy nebol, dostanem pozvánku na protivládnu demonštráciu, tak to je akože čo? Mňa, hudobne vzaté, tá vláda nijako neobmedzuje. V podstate mi ani nepomáha, ale veď o nič som nežiadal. Vláda nemôže vysielať relácie s novodrevnou hudbou. Vy, páni redaktori, ste mohli. Vy ste tu v každej vláde. Takže, keby som chcel protestovať proti stavu v kultúre, tak by som nestál jak rúra pred ministerstvom. Šiel by som niekde inde.
A nakoniec, keby chcel človek protestovať voči tomu, že na Slovensku nemáme ten poriadny kotol, v ktorom by sme si varili svoju kultúru, tak by to ani nemalo význam. My tu máme plný kotol protestujúcich. Nebolo by lepšie niečo uvariť?
Takže, páni redaktori, kultúrnici aj všelijaké šedé eminencie. Keď tu teraz človek fúka do tej našej spoločnej, sotva živoriacej pahreby a vás z toho trochu štípu oči, vedzte, že je to aj vo váš prospech. Chcete predsa väčší oheň, či nie? Žeby sa tam vmestili ľudia aj na druhú stranu. Veď ten, kto stojí oproti, ešte nemusí byť nepriateľ. Keď hovorí niečo iné, keď hodnotí tento stav nepriaznivo, môže to byť aj naprospech.
Človek tu má svoj priestor. Teraz ide o spoločný. Priestor národnej kultúry.
Nezlomil nad tým palicu. Nehodil som to cez plot.
Nemáte za čo. Rado sa stalo. Spravil to pre vás zadarmo.
