Z vrchárskeho zápisníka
Bol to zbohadar, že človek už v predjarí zacítil silné nutkanie – kopať záhradné jazierko. To si ešte len postupne dával doporiadku telo – z presilenia z lanského roku keď sa pokúšal sám postaviť drvenicu – aby bolo kde ubytovať ľudí , ktorí prídu na vedomecké sústredenia. Ale už to bolo na dobrej ceste. A tak osadil ten najťažší krompáč zo šrotoviska a po zemskom rozjímaní sa jeho ostrie zaťalo do kamenistej hliny, ktorá driemala uprostred záhrady pod zeminou. Striedal to s inými prácami a písaním, takže to nešlo veĺmi rýchlo, ale zato to šlo nezadržateľne k svojmu cieľu. Spodnú časť jazierka riadne vysunul a vystaval ju z brvien a kameňov.
Kým bolo ešte jazierko nenaplnené, rád sa v ňom hrával náš malý trpaslíček. Tu mohol sa rýpať, koľko len chcel a dokonca mohol aj ochutnávať hlinu, ktorá bola v metrovej hĺbke bez živočíšnych nebezpečenstiev. Vitomír mal tiež lopatku, hrabličky a vedierko, takže bolo to preň krásne dobrodružstvo.
Medzitým vyhĺbil na mieste malej mokraďke jedno jazierko aj rovno pod domom. Doň osadil po návrate z jednej cesty sedem ani nie desaťcentimetrových karasov rôznych poddruhov. Jazierko zarástlo mokraďovými rastlinami a karasy sa v ňom pekne a spokojne premávali. V jednej chvíli sa zosunul horný, vysoký breh, lebo veď Ma Medzi je takmer všetko vo svahu. A krátko na to našiel jednu rybu mŕtvu a karasov od tej chvíle vidieť nebolo.
Akoby bolo po nich. Mesiac sa tie rybky skrývali tak dôsledne, že nebolo vidno ani plutvu. Až potom ich načapal na svitaní, ako si tam veselo lovia. Keď sa rozmnožili lekná, stratil sa zákal a už ich bolo vídať viac.
Tak sa človek občas zahľadel aj do prvého jazierka, ktoré bolo vyryté do svahu vlani. To si žilo svojim životom a obojživelníky tam mali svoj raj. Do tohto jazierka rybky nenasadil. Zdalo sa, že si s komárimi larvami poradili miestne obojživelníky a hmyzáčkovia.
JAZIERKA ZAHCHRAŇOVALI V SUCHU HRIADKY
Začiatkom leta udrelo sucho. A to už mal nakopnuté štvrté jazierko. Na hriadke pod kadlubami, pod tými pňami čo v nich bzučia včely. Mohol kopať len na svitaní a v mrku, pretože včely to nemali veľmi radi. Včelia osádka spôsobila, že toto jazierko je zatiaľ nedokončené. Má byť na kaučukovej plachte, ktorú daroval Slobodan – čo sa mu práve zvýšila pri svojom jazierkovaní. Táto vodojama má byť napájaná z toho prírodného jazierka pod domom. A to záhradné – v ňom sa tiež rozmnožili tie „karásne“ rybky, od mája sa ich tam vyliahli tri veľkosti, tak toto jazierko je napájané zo skruže nad úvalom, kde prístupová lesná cesta preťala lesný žľab a cez rúru tam vyteká voda.
No v tomto lete tam voda nevytekala. Krajné suchoty spôsobili pokles hladiny. Človek tam opatrne začas púšťal ´hadicou vodu z tej skruže z lesného žľabu. Aby mali rybky aj čerstvej vody. Aj tak sa jazierko zakalilo zelenou drobnou riasou, takže v najhustejších horúčavách už bolo vidno len tak desať centimetrov pod hladinu. Keby nie rybiek, boli by sme zaplavení komármi, ktoré milujú takéto stojace vody. Vlastne pre komáre tam človek nasadil tie rybky. A dobre urobil. V dome sme komáre nemali.
Aby sa tie karasy mali kde vytierať, okrem pár koreňov lekna im tam dal aj bazové palice, ktoré namáčal v jazierku, aby sa dali lepšie vŕtať na píšťaly. Rýchle zistil, že palice sú úkrytom pre najmenšie rybičky, ktoré inak žrali tie väčšie. A tak z tých palíc s malými vrchármi im narobil ochranné plte.
TILLIPKA
Leto bolo horúce a suché a tak sa človek v ňom denne kúpal. Keďže rybky nie sú vôbec prikrmované a žijú len z toho čo tam priletí, napadá alebo sa tam hmyzákom vyliahne, jazierko vôbec nesmrdí.
Pretože je toto jedno jazierko osadené do umelej plachty, človek tam na začiatok priniesol vodné rastliny, čo v lete vybral z dna štrkoviska v hornosrbskej Lužici. Boli sme sa tam okúpať s Ladou a malými vrchármi v čase, keď bral chlapcov na Slovensko. Z ich stanoviska bolo jazero tak na polhodinu cesty. Aj malí vrchári nazbierali nejaké tie plávajúce rastlinky a tak to z fľaše vyklopil do nového jazierka, nech je tam nejaký základ. Asi sa aj na tom pridržiavali nejaké drobné bytôstky, ale v krátkej dobe sa v jazierku namnožili všetky drobné živočíchy, ktoré nablízku už žili.
Hneď po napustení jazierka sa naň vrhli vážky, niekoľko druhov šidiel, potápniky a všeličo ďalšie tam o chvíľu plávalo. Tie komárie larvy tam boli silne viditeľné a preto tam človek vypustil tie maličké karasy. Ale vzápätí tam boli aj larvy neškodných pakomárov, pochúťka pre naše rybky. Od začiatku boli na vode vodomerky a v čase najväčšieho zeleného zákalu jazierka v horúčave sa tam zjavili aj znakoplavky, ale onedlho ich rybky zjedli.
Tillipka!
Také jazierka v slnečnej vrchárskej pasci sú v období sucha na záhrade na nezaplatenie, to azda netreba nikomu vysvetľovať. Ale kto to najviac ocenil, bol malý vrchársky trpaslík z kmeňa Medzákov. Vitomír má rok a štvrť, takže ešte normálne nerozpráva, len vlastnou trpaslíčou rečou. Každé ráno s ním ide pod dom ku jazieru. K tomu prírodnému – na pramienku. Keď sa blížime k tomu drobnému vodnému dielu, človek mu šepká , že musíme ísť potichu. Aj on šepká. Potom ukáže prštekom na jazierko a ševelí: „Tillipka, tillipka“, čo je jeho názov pre rybku. Keď príde druhá alebo tretia, hneď to nadšene opisuje a ukazuje tu na vážku, tu na žabku, vzrušene šepoce a dokáže pri tej vode pozorovať život aj polhodinu. Vlastne je to jediné miesto, kde keď ho necháme, tak zaručene tam aj ostane. I keď ho pri vode samozrejme nechať nemôže.
To jazierko na záhrade je inak hlboké takmer poldruha metra. Lemujú ho naplavené a obobrované kmene topoľov a osík, ktoré priviezol z Devína a z Rimavice. Malý trpaslíček sa tam chabril k tej vode silou mocou a vešal sa na ten drúk za ktorým bola voda. Človeku sa zazdalo, že by tam aj mohol čľupnúť, ale nechal ho, nech sa tam vešia. Pekne si tam sadol a o chvíľu aj čľupol. Do tej vody. A chvíľu aj vlastne v tej vode naďalej sedel a – len hlavu mal nad hladinou. To ho hneď kvakol a vytiahol. A doma prezliekol. Elinka sa vydesila – že ako mohol čľupnúť do jazierka. Ale odvtedy si dával Viťo na vodu pozor a už sa tak do nej tak bezhlavo neťahal.
To jazierko pod domom je síce plytké, ale minule tam vbehla čuvačka Strelka a ako vrtela chvostom, tak ho tým chumáčom bielych chlpov zhodila, že padol do tej močiarnej trávy a asi aj chcel plakať, ale Zorik ho hneď zdvihol. Človek ukázal na vodu a malý Viťo zašepkal: „tillipka!“.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
