K prednáške na Európskom sneme národných vyznaní (ECER – European congres of ethnic religions) v Aténach. 3. 10.´25
Miroslav Žiarislav Švický (Slovensko), publicista, hudobník a spisovateľ. Zakladateľ Rodného kruhu. V roku 1995 založil Kruh prírodných kultúr a súčasne základňu (iniciatívu) Návrat Slovenov, súbežne zvanú ako Pôvodný kruh a ustanovenú ako „Rodný kruh“.
Pôvodná duchovná kultúra je z pohľadu „tradicionalististov“ niečo alternatívne, a teda nebezpečné.
Rodné duchovno – pôvodné prírodné vyznanie – duchovné slovenstvo – vnímajú konzervatívne kruhy, hlavne kresťansky zamerané, ako „neopohanstvo“. A teda neuznávajú, že pôvodné duchovno bolo už dávno pred kresťanstvom a že žije, vtláčajú mu pečať nejakého „neo“ teda „novo“ vytvoreného duchovného celku či sústavy, ktorú by mohli označiť za „pohanskú“, „neopohanskú“, a nejako to spodobniť so západným hnutím „New age“. Pričom je rad podstatných znakov, ktoré pôvodné vyznanie od New Age jasne odlišujú. Ako nadväznosť na tradície v obradoch, sviatkoch, umeleckých i jazykových prejavoch, uctievanie prírody a jej síl nie v rovine teoretickej energie, ale aj dávnych posvätných miest, živlov, pamätných stromov… Tiež na rozdiel od new age je rodné/pôvodné vyznanie vlastne črtou národného duchovna, ktoré je v podstate domorodým opakom voči new age a svetovým náboženstvám. I keď v niektorých prejavoch samozrejme môžu mať všetky duchovná nejaké spoločné črty. Predstavitelia a konatelia konzervatívneho, alebo – čiastočne konzervatívneho cirkevného duchovna, ktoré revolučne potlačilo pôvodné vedomectvo, sa v zásadne – až na výnimky – snažia rodné duchovno odstaviť od verejných médií a všeobecne aj z celého právneho a kultúrneho priestoru.
Z pohľadu liberálov je to niečo dávne, stereotypné, tiež neprijateľné.
Oproti cirkevným tradicionalistom sú tu „liberáli: Z nich sú mnohí len akože liberáli, teda – akože slobodomyseľný, pretože pravý liberál by nemusel mať ťažkosť slobodomyselne uznať miesto pod slnkom aj pôvodným duchovným hodnotám, či už sú tieto hodnoty z našej krajiny, alebo z inej časti sveta.
Avšak mnohí z tohto tábora považujú rodné/pôvodné vyznanie takisto za niečo hodné kultúrneho a všeobecne spoločenského vytlačenia, vytesnenia. Liberáli majú vo veľkej väčšine obsadený kultúrny priestor. Ak vidíme, že niektoré črty pôvodného duchovna sa zjavujú v umeleckých prúdoch, hlavne hudobných, tak väčšiu časť festivalovej a klubovej scény, ako aj vysielacieho priestoru verejnoprávnych médií, majú práve činitelia z akože slobodomyseľného prúdu. Z nich mnohí vnímajú pôvodné duchovno ako stelesnenie pravzorov, ktoré treba zbúrať. Kým na cirkevné duchovno zväčša neútočia a nevytesňujú ho, lebo to je uznané a chránené štátom, vôbec sa nesnažia vytesniť napríklad pokresťančené koledy, či cirkevné vplyvy všeobecne, tak proti pôvodnému duchovnu bežne zastávajú zamietavé stanovisko.
„Tradično“ – „progresivistické“ kliešte.
Tradicionalistické kruhy sa síce dostanú k plnšej politickej moci len niekedy – v rámci volieb v národnom štáte, ale stále majú podporu v zákone, ústave a užitom úradníckom a novinárskom prístupe. Oproti tomu liberálne kruhy – aj keď nevyhrajú voľby, majú vo svojich rukách neustálu podporu právnych a občiansko-právnych pák, neustále prílivy peňazí, ak nie zo štátu, kde pôsobia, tak z iných západných štátov – z Únie, i prostredníctvom kruhov vládnych, i nevládnych. A teda – bez ohľadu na to, či sú viac pri moci, alebo menej, majú stálo podporu a v podstatnej miere ovládajú kultúrny priestor.
Tu treba spomenúť, že občianskoprávni aktivisti, či už štátni, alebo z 3. sektoru, nikdy sa nezastali práv pôvodných. Ani keď boli pôvodní pre svoje zameranie vytlačovaní z médií, ani keď bol na východnom Slovensku vypálený sklad sôch hneď potom, ako ich miestny farár označil v kázni za pohanské, ani keď boli raz hanebne poškodené, inokedy celkom spílené artefakty – sochy z pôvodného duchovného okruhu, ani pri iných príležitostiach, ktoré sú v rozpore s občianskym právom a s právom na vyznanie.
Kresťansko konzervatívne a akože liberálne prúdy sa teda vzácne zhodnú azda v jedinej veci – že pôvodné duchovno treba z verejného života vytesňovať.
Tradičné a progresivistické prúdy si teda vyhranili svoj priestor, ktorí si navzájom vlastne uznali ako priestor svojho nezmieriteľného boja. Pritom ale vytesnili tých, ktorí proti nim vlastne priamo nebojujú a ak bojujú, tak len tak, že chcú prežiť a udržať si svoj jediný priestor. V skutočnosti pôvodné duchovno každého kmeňa /národa má len svoj životný – národný priestor a s jeho zánikom zaniká. Mimo svojho prírodného základu. Neodkazuje sa na odkazy inváznych, revolučných kultúr, pestuje preživšie pravzory a snaží sa tvoriť na svojej pôde tak, aby to bolo v prospech celku. V skutočnosti rodné duchovná, ktorých je vo svete mnoho, národné duchovná sa nesnažili „preonačiť“ iných vo svätých vojnách, aké viedli hlavne monoteisti (abrahamovských prúdov). Pôvodné duchovná sveta od praveku tvorili duchovnú rôznosť (spiritodiverzitu) Zeme; takto bola udržiavaná síce nie rozprávková, ale predsa len nejaká prírodná rovnováha.
Akože tradicionalistické, i akože pokrokárske prúdy, si teda vybudovali svoj zápasnícky spoločenský priestor, kde bez seba nemôžu žiť. Pretože oba tieto prúdy majú pestované krajné úderky, berú si prvoplánový mediálny priestor, z ktorého nemajú ťažkosti vyhodiť to, čo na svoj život takého prekárky nepotrebuje.
Jadrová národná kultúra sa teda zákonite musí hýbať niekde na pomedzí zavedeného a tvorivého. Ak by sme použili jazyk z dejín kultúry, tak niekde na pomedzí folklóru, alebo toho, čo predchádzalo posunutiu pôvodného do potlačenej, ľudovej podoby, a na pomedzí tvorivého, ktoré je vyjadrením živnosti, sa nachádza pôvodné prírodné duchovno vo svojich mnohých podobách.
Koncom 60. rokov, keď sa uvoľnili pomery v Amerike, v ohľade popustenia kultúrnych a spoločenských novodobých vzorcov (domnelý konzervativizmus), vývoj vyskočil v dvoch smeroch: Od uvoľnenia slobodomyseľných prúdov až po obrodu národných/kmeňových hodnôt. Zanedlho sa tvorivý folklór, často s duchovným nádychom, označovaným ako „ethno-music“ na Západe – zmenil zásahom a vlastne dohodou veľkých vydavateľstiev na „world music“. Tým pádom sa snáď najsledovanejšie umenie, akým je hudba, dostalo z obrody národných (etnických) hudobných prúdov – umelo – v mene obchodu – do polohy akéhosi guláša, ktorý má z národných prúdov vyrábať akýsi posilňovač ideologického podhubia globalizmu. To všetko s obrovskou podporou kapitálu. Aj keď world music v podstate nepopiera národné prúdy, čisto teoreticky, v skutočnosti tým, že ich zo svojho priestoru vytesňuje, priznáva práve toto špekulatívne sperovanie, ktorým v podstate len zneužíva priaznivý cit poslucháčov z oblasti pôvodných kultúr do svojho globalistického guláša. Tým vlastne robí politická úderka world music v hudbe to isté, čo robí new age v oblasti vlastného duchovna.
SLOVENSKO – SVETOVÝ UNIKÁT NEROVNÁHO PRÁVA
A kam vlastne môže až smerovať takáto tichá spolupráca akože tradicionalistických prúdov s akože slobodomyseľnými prúdeniami?
Ak odhliadneme od vytesňovania umelcov z oblasti pôvodného duchovna, ako aj od vytesňovania rodného duchovna ako duchovného slovenstva z verejnoprávnych médií a vzdelávania, dokonca aj keď odhliadneme od skutočnosti, že Slovenská republika nemá uznaný ani jeden pôvodný sviatok, ani len ako pamätný deň, tak stále stojíme pred naozaj svetovou rázovitosťou: Právne stanovená hranica úradne prihlásených členov duchovnej spoločnosti na to, aby bola uznaná – je hádajte, koľko? Vo veľkom Poľsku a Maďarsku stačí na uznanie duchovnej spoločnosti 100 podpisov. Najviac ich treba v Česku, Litve, Grécku a Rumunsku – až 300 členov. V mnohých veľkých štátoch nie je vôbec stanovený počet – ako v Holandsku, Belgicku, Británii.. Vo veľkom Rusku a na Ukrajine, či v Slovinsku treba na založenie duchovnej spoločnosti 10 členov. V Estónsku – 12. A skúste hádať, koľko treba na Slovensku dnes členov duchovnej spoločnosti, aby mala právo si urobiť napríklad vlastný sobáš? 50 000. Slovom – päťdesiat tisíc. Dnes musel pisateľ na stretnutí predstaviteľov národných európskych vyznaní toto číslo zopakovať niekoľko krát, pretože tomuto jednoducho nik nechcel uveriť. Slovensko má svetový unikát – 50 000 úradných podpisov dospelých (to už by dnes nedala ani väčšina cirkví), na založenie duchovnej spoločnosti, ktorá má právo obradu. To je 120 až 5 000 x viac, ako v iných európskych štátoch. Zdôvodňuje sa to akože zábranou moslimskej kultúre. No, na to, aby ste zabránili prieniku moslimskej kultúry, musíte dlhodobo vytesňovať kultúru pôvodnú? Takýmto rozprávkam neuveria ani deti. Pri poslednom sčítaní ľudu (2021) sa prihlásilo k rodnému a prírodnému duchovnu 4007 ľudí. No dobre. Tak občania tohto vyznania nemusia byť byť právne uznaní. Ale ako vysvetlíte, že tretina uznaných duchovných spoločností v SR má v podstate menší počet členov? Má Slovensko nejaký zvláštny patent na nerovné právo?
Toto keby niekto napadol na medzinárodnom súde, Slovenská republika by s najväčšou pravdepodobnosťou prehrala, podobne, ako nedávno Litva, ktorá bránila zaregistrovaniu pôvodnej duchovnej spoločnosti Romuva.
Pôvodní na Slovensku môžu, ale tiež nemusia byť uznaní. Záleží od ich snaženia. Ale – dokedy chcú krajné prúdy vytesňovať slovenskú duchovnú kultúru? Presnejšie povedané – dokedy im to dovolíme?
