Verejný ochranca ľudských práv na tlačovke kritizoval zákon o založení náboženskej spoločnosti, ktorý podmieňuje založenie duchovnej spoločnosti priznaním 50 000 podpisov dospelých členov. To by dnes dali dokopy asi len 3 kresťanské cirkvi. Väčšina ďalších kresťanských cirkví a mnohí iní by to nezvládli. Neprešli by ani pravoslávni s počtom nad 50 000, lebo mať pri sčítaní vyplnenú kolónku s náboženskou príslušnosťou je ľahšie, ako si vypísať papier, ktorý nedoručí štát, a treba ho dať na ministerstvo vnútra.
K tejto veci sa vyjadrovali minister vnútra a minister obrany. Ich argumentácia nebola ľudskoprávna, ale skôr propagandistická. Výsledkom tejto propagandy boli útoky fanatikov na Dobrovodského, ktorý požiadal štát o ochranu. Argumentácia týchto dvoch politikov mala viacero nedostatkov.
Niektoré veci by sme mohli upresniť.
1. ŠTÁT DÁVA PENIAZE? Štát v skutočnosti nedáva peniaze náboženským spoločnostiam. Nie svoje. Prerozdeľuje to, čo od občanov dostal – za prerozdeľovanie si niečo stiahne a niečo vracia. Jednoducho sú to peniaze slovenských daňových poplatníkov, ktoré si oni môžu žiadať spätne a účelovo ich spravodlivo rozdeliť a to tak, aby každý mohol zo svojich daní dotovať svoje vlastné duchovno, a nie cudzie. Ak tí silnejší dostanú svoje odvody a tí dnes slabší nie, tak to je podobné, ako keby za prácu dostali peniaze len tí, ktorí si ich vyboxovali alebo vylobovali, a tí ďalší by robili zadarmo. Štát teda len prerozdeľuje a v tomto prípade nespravodlivo.
2. ŠPEKULATÍVNE NÁBOŽENSKÉ SPOLOČNOSTI: Platný zákon vraj im má zabrániť prísť k peniazom. To je ale chyba v uvažovaní, špekulácie môžu byť takisto v malých, ako vo veľkých spoločnostiach. Príklad špekulácie veľkej spoločnosti by bol takýto: Odluka byť nesmie. My, ako veľká spoločnosť, zoberieme takmer všetky peniaze vybraté na duchovno od občanov daňami a odvodmi. A malí nič nedostanú. My teda vezmeme aj ich peniaze. Vyrokovali sme to potichu s politikmi a podarilo sa to uzákoniť. No nie je toto špekulácia?
Na to má štát úradníkov, aby zamedzili špekuláciám. Nemal by vám odmietnuť „výplatu“ len preto, že nevie, čo s tými peniazmi urobíte.
3. RECESISTICKÉ (POSMEŠNÉ) SPOLOČNOSTI – v štátoch, ako sú Maďarsko, Česko, Rakúsko, „pastafariáni“ a „svedkovia liehovovi“ neprešli. To takmer nikde. Napriek tomu, že na prvý stupeň registrácie stačí 10 – 300 členov. Takže podmienka 50 000 dospelých členov nemá nič spoločné so zabránením posmešnosti. Na to si platíme ministerstvo vnútra, aby toto vytriedilo. Mimochodom, posmešne sa môžu správať aj jedinci z masívnej spoločnosti, ako sme si všimli.
4. MOSLIMSKÁ KARTA – predstava, že na Slovensku vyrastú len preto (pre spravodlivejší zákon) mešity, je skreslená. Nejaká tá ojedinelá mešita tu možno skôr, či neskôr bude, aj keby sa zákon nezmenil. Slovensku dlhodobo uplatňuje obmedzujúcu prisťahovaleckú politiku, čo je pochopiteľné a práve preto tu veľa moslimov nie je. Bežní prechádzajúci migranti nie sú občanmi a na nich sa teda „dotácie“ (vrátenie časti daní a odvodov) na náboženskú spoločnosť nevzťahujú.
Jeden z mininistrov prehlásil, že nechcú stavať pre naše deti mešity, ale kostoly. No, neočakávame, že budú stavať mešity. Kostoly by síce mohli, ale pre koho? Už dávno postavené kostoly prázdnejú, pri každom sčítaní kresťanov ubúda. A napriek z istého hľadiska nadprávam, ktoré im dal štát, je zjavné, že táto podoba štátnej „evanjelizácie“ veľmi nezaberá.
6. SLOVENSKÝ KALIFÁT – CIRKEVNÁ PROVINCIA?
Strašenie slovenským kalifátom nemá opodstatnenie. Nepredpokladáme, že by sa kresťania chystali masívne prestúpiť na korán. Kalifáty zanikli v prvej polovici 20. storočia z potreby oddeliť náboženskú moc od štátnej. To je pre mnohých novinka.
Ale ak by tu bolo niečo, čo posilňuje moc abrahámovských náboženstviev, tak je to štátoprávne lipnutie na pojme „náboženstvo“ namiesto poctivejšieho pojmu „vyznanie“ (nie slobodu náboženstva, ale slobodu vyznania alebo relígie majú napríklad Maďari a zvyšok Európy).
Do vyznania by zapadalo aj rodné duchovno, ktoré nie je „zahraničnou agentúrou“, a teda nepatrili by tam, ako ich niektorí označujú, len „púštne náboženstvá“ z ktorých viaceré majú strdiská v zahraničí.
Takže niektorí sa boja kalifátu, ktorý nevedel odlúčiť náboženskú moc od štátnej, a pritom majú podobnú ťažkosť.
A ani im nevadí, že Slovensko sa v niektorých oblastiach správa ako cirkevná provincia.
Prečo sa cirkevná provincia sa považuje za niečo národné ?
Prednedávnom americký prezident pripomenul pápežovi, že ho tam dosadil, a ten to ani len nepoprel. Takže tak je to s národnou hrdosťou a cirkvou. Cirkev nie je národná inštitúcia a odkedy (ranní) kresťania už nemuseli byť etnickými Židmi, tak ani nikdy nebola.
7. KRESŤANSKOSŤ VEĽKEJ MORAVY-
Učenci z archeológia-história, religionistika a podobne – vysvetlite už tým politikom, že Veľká Morava bola kresťansko-cirkevná formálne a politicky, ale výrazná väčšina obyvateľstva vôbec nebola kresťanmi. Po vyhnaní byzantských misionárov (niektorí ich označujú nie v zlom za byzantských agentov), po krátkom čase ich pôsobenia táto podoba kresťanstva sa ujala vo východoeurópskom svete a v stredoeurópskom, teda u nás, zanikla. Takže – ak sa niekto odvoláva na cyrilometodské dedičstvo, mal by zavádzať skôr pravoslávie a prikloniť sa k Rusku, Bielorusku, Ukrajine, Bulharsku… Vrátane písma – tu sa používa sa latinka.
8. KRESŤANSTVO NIE JE PôVODNÉ SLOVENSKÉ DUCHOVNO
Pôvodné duchovno Slovenov malo za Veľkej Moravy väčšina slovenského obyvateľstva. Takže 10. storočie bolo v znamení návratu (v „history-archeo“ je na to nechutné označenie „recidíva pohanstva“). Ešte v polovici 11. storočia boli v Uhorsku pohanské povstania, do ktorých sa zapojili aj hornouhorskí, teda slovenskí Sloveni. Pôvodné duchovno v podobe jednej svojej vrstvy – vedomectva – prežilo v násilne potlačenej podobe dodnes, i keď v náboženskej rovine sa pod zákazmi akoby stratilo.
Až v 11.- storočí bolo uzákonené odovzdávanie všeobecných daní vatikánskej cirkvi, na ktoré sa napojili niektorí naši, v stredovekých dejinách zatiaľ menej sčítaní politici.
9. TRADÍCIA
Dnes je teda tradíciou to, čo sa kedysi ustanovilo násilím. Lenže to nie je jediná tradícia. K tradícii patria aj skutočne pôvodné duchovné hodnoty. O tých ani v reči ochrancu ľudských práv, a ani v odozvách ministrov, reč nebola. V oboch prípadoch bola reč hlavne o kresťanoch a moslimoch, teda o staršom a novšom dovozovom náboženstve.
10. ČO JE NÁRODNÉ? Ministri asi majú nejakú taktiku, ale je nanajvýš otázne, či majú aj nejakú stratégiu. Dobre, ešte chvíľu to budú hecovať, budú to tak držať. A čo potom? Po ďalších voľbách? Urobili opatrenia na to, aby sa upevnili národné hodnoty, alebo skôr to vedú k ďalším rozporom?
V národe sme všetci bratmi, bez ohľadu na vyznanie, a mali by sme sa aj takto uznať. Národ je dnes zadefinovaný prevažne národným povedomím, územím, jazykom a duchovnými hodnotami. A naši ministri si mýlia duchovno s cirkvou, ktorá by podľa ich vlastného slovníka mohla byť označená za zahraničnú agentúru. No, áno, cirkev je tu udomácnená a záujmy cirkevníkov určite treba uznať, majú právo na vyznanie. Sú to naši bratia a sestry.
Ale – tie isté práva majú mať aj iní občania. Ak niekto chce zabraňovať náboženským inváziám, nemal by to robiť za cenu ďalšieho dusenia pôvodného duchovna.
