„Aha, je tu Žiarislav, ako pred každými Vianocami“, usúdil otec Milana zvukára, keď práve niečo majstroval na svojom dvorku poblíž niekdajšieho Hájika, ktorý bol na trnavskom návrší oddávna ako posvätné miesto. Človek sa len usmial a uvedomil si, že to je naozaj tak, a že znovu pred Slnovratom, pred zimným, natáča ďalšiu pieseň venovanú slnečnému duchu. Tentoraz to bola pieseň zložená ako súčasť hodinovej hudby k filmu Doba bronzová a pieseň mala názov „Hvaranah“, čo v rekonštruovanej praeurópčine má znamenať „Chvála“.
Tentoraz sa s tou piesňou stala zvláštna vec, a tú povie nakoniec.
Človek sa pobral do štúdia dohrať k jestvujúcim deviatim snímkam, ktoré sa zvýšili po vydaní letnoslnovratového albumu „Chvála, Slnko“. Z tých deviatich čiastočne, alebo úplne nahratých piesní dve chce ušetriť pre „singel“ , pretože pre silný spoločenský tón ich nechce dať na výsostne duchovnú novodrevnú snímku. V tom prípade do desiatky má pripravenú obradovú pieseň hromnično-fašiangovo-turíčnu (záleží, aký názov pre ako starú dobu použijeme) – Už ten Turoň tancuje. Nápev pochádza z Malých Karpát, kde na ňu tancuje Chriapa. Pieseň poznajú mnohí z Gazdovských obrôd, pretože je to obradová pieseň pre obchôdzku s Turoňom, začleňovanú do hospodárskeho čarovného obradu. Tejto piesni predchádza nápev „Voláme Turoňa“ , čo je vlastne privolanie obradovej bytosti známej zo slovenských fašiangových sprievodov, ale aj zo samostatných obchôdzok v predjarí, keď sa tancujúci Turoň nakoniec má váľať pri poli, aby privodil znovuzrodenie plodivých poľných síl. V niektorých severných krajoch Turoň aj po zrazení stane z mŕtvych, ako ovca vo východoslovenskom tanci „Ovčí zdych“ . Dotyk tancujúceho Turoňa má byť ozdravný a tak v záblesku videnia človek dodal ešte aj túto slohu do čerstvo nahratej piesne, aby bola výpoveď „skladby“, čo skôr zvestovania celostnejšia.
Okrem toho nahral aj titulnú pieseň „V jednom kole stáli“, ale zatiaľ len v základe.
V jednom kole salašníckeho džezu.
Ako sa to stalo? Ako si mohol dovoliť človek oznámiť ďalšie pod CD názvom „V jednom kole“, keď z titulnej piesne „V jednom kole stáli“ nemal nahratý ani jediný tón?
Tá pieseň vznikala pred štvrťstoročím v trnavskom období. Vznikla z koncovky a v podaní bubnovo – píšťalovej skupiny Bytosti bola spočiatku čisto nástrojová. Vzápätí vznikli mimozmyslové slová , ako „kolo-kolaláe-silú-lo…“ a takto ju človek nahral aj na prvom spievanom albume „Perúnovo drevo“. Neskôr začali, aj počas živých vystúpení, vznikať slohy, ako „V jednom kole stáli Venedi“ a „V jednom kole stáli Sloveni“… Bubeník Dobyrad mal tú pieseň rád a raz cez koronu sme si ju v nejakej bratislavskej skúšobni hrali aj v rockovej úprave. Človek mal medzitým už viac slôh pre túto „skladbu“, ktorá rástla pomaly, ako tis, a nikdy sa nevmestila na nijakú nahrávku, keďže jej slová boli živé a v podstate neustálené. V poslednej dobe sme s ňou začínali koncerty vrámci voľnohry, ktorú máme v hrajliste zaznačenú ako „salašnícky džes“. Vo voľnohre je „všetko dovolené“, aj nové slová v piesni. A tak sa „V jednom kole“ v jednom kuse menila a vyvíjala. Človek si všimol, že je v nej dosť gramatických rýmov, a tak ju ozvláštnil inogramatickými, ale väčšinu z nich zrušil, lebo už nebola duchovne tak priama a prirodzená. Vrátil ju do prirodzenosti, v ktorej sa aj dobre spieva a nakoniec ju ustálil až pri nahrávaní. Pri mikrofóne ešte upravoval slová a niekedy ani tam nie, len ju naspieval inak a podľa naspievaného rozoslal slová skupine.
Jak človek išiel do Bratislavy , odkiaľ sa poberal na nahrávanie, povedal si, že zavolá Dobikovi. Bubeník bol práve v skúšobni a člo sa pozrel na jeho poskladanú biciu súpravu. Člo si zabúchal a Dobyk mu ponúkol elektrickú gitaru a kostené drncatko. A už sme hrali „v jednom kole“ v ťažkom, rokovo – novodrevnom „bíte“. Lebo tento rok sme si to ešte na elektrike nerozdali. Túto voľnú nahrávku z telefónu človek posunul zvukárovi, ten ju v štúdiu pustil do sluchátok a na túto podobu voľne odohratej jednokolovky člo nahral najprv prírodné bicie, ktoré znovu poskladal, potom kontrabas, husle, viola-kontru a pracovný spev. Neznelo to zle, a tak si tú pieseň nahodil ako druhú. Ako tretiu nahodil kruhovú pieseň, ktorú sme ako čisto spevovú občas spievali bez nástrojov na koncerte. Pieseň bola kratučká – „Lada ladí ľudí“ o štyroch stupňovaných a nakoniec upokojených slôh. Teraz je nahratá s bubnom-dobom, kontrabasom, husľami a píšťalou. Prvý spev je už naostro hotový. Záleží na diviciach a Bytostiach, či ich to osloví a dajú sa do zboru. Bola by to sila.
No a k tejto trojke človek ešte nahral dvojpieseň „Chvála za dary – Večné svetlo“ tak, ako ju spievame na učeniach pred jedlom.
Boli to vlastne dve jazdy do štúdia, o dĺžke spolu jedného týždňa. Človek prespával u priateľov, lebo veď penzióny sú tam drahé a niektoré noci spal v štúdiu medzi bubnami. Počas nahrávania si posilňoval vnútorný svet a sústredil sa na hudbu, kým nezaspal a hneď po tom, ako vstal.
Tentoraz mal zvláštny zážitok v bratislavskej Dúbravke, v dome spriatelenej rodiny, kde prespal prvú noc, na kraji dubového hája. Pred spaním si dal teplú vaňu. Už si ani nepamätal, kedy naposledy ležal v teplej vode, ale zhasol si svetlo a tak si do tej vane ľahol. Zranenie sa uvoľnilo, naplnil sa živou. A vtedy sa mu pustil príbeh stvorenia sveta. V temnote, v chlade a v bolesti sa vnoril do tepla a do svetla, ale do duchovného. V temnote sveta, v čierňave, nádeje sú len pramalé , samé chmáry…“ , tak sa pieseň začína a končí sa Jasným Slnkom. Zapisoval si verše pri svetle sviečky. Potom si ľahol si na posteľ a vedľa seba si položil zošit a pero. V polospánku sa spustili ďalšie verše, tak si ich v úplnej tme zapísal. Ráno, pri raňajkách chvíľu trvalo, kým rozlúštil nočné slohy, pretože v tme sa niektoré riadky krížili jeden cez druhý. Na druhý deň tú pieseň naspieval. Keď sa na ďalšej nahrávacej jazde zas zastavil v tom dome, poskytol svojim známym priebežnú nahrávku. Slncomila bola tou piesňou uchvátená. A človek vidí, že aj keď tú pieseň zvukár považuje za „temnú“ jej farba zapadá do inak pestrého celku a „V jednom kole“ bude mať svoje miesto.
V sobotu máme medzi Nitrou a Hlohovcom Slávnosť Zimného Slnovratu s obradmi a s tancom duchov. Týchto 14 piesní tam , i keď niektoré sú nahraté len priebežne, tam pustíme – aj ako pomôcku na divotance. Vstupné je dobrovoľné a prípadný výťažok môže byť použitý na dokončievanie nahrávky V jednom kole.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
Slávnosť Zimného Slnovratu r. 25
Ak chcete podujatie podporiť, aj keď sa na ňom nezúčastníte, môžete tak urobiť dobrovoľným finančným darom, 2% z dane, či trvalým príkazom pre o.z. Rodný Kruh. Chcem podporiť o.z. Rodný Kruh
