Chystalo sa pršať, s prestávkami niekoľko dní. A človek mal už len jeden večer do dažďov. A jednu noc. Ako sa tak díval, tak sa díval do budúcnosti a na sadenie videl dobré len toto. Kukurica i priesady našich tekvíc – kruhových pečiarok, musia ísť do zeme teraz.
Vzal dva krompáče – ten klčovací, sekero-krompáčový dvojostrý krompáč a aj ten najťažší z dvadsiatich, čo našiel na šrotovisku – rozrážač. A pustil sa do širokej stupňovitej terasy – do najširšej hriady nad rakytou.
Krompáč si prehadzoval raz na jednu, raz na druhú stranu. A súčasne aj postoj – rozkročmý postoj jazdca na koni, ktorý výrazne posúva ťažisko dole a umožňuje od krížov vystretú chrbticu. Nohavice na bojové umenia, alebo podpolianske gety, ktorý takýto krajne široký postoj umožňujú. Obidva sú už predraté a je to tu vlastne jedno – na lesopasienku uprostred lesov, na stupňovitých hriadach, na ktoré tak rýchlo nik nezablúdi.
Je to dobré cvičenie, s tým krompáčom. Mačiny lietajú len tak sviští, krompáč sa zastaví len chvíľami. Občas si človek prehodí druhý – ten ľahký , klčovací a nasadí ľahší spôsob. Mačiny žihľavy z vyhnojenej zeme i trsy pýru z tej nevyhnojenej obúchava o porisko čakana, vzápätí ich hádže na kopu alebo na spodnú hranu vystutej hriady. Kamene, ktoré vykopne, vrhá na hromadnicu obojručne, aby ani ľavá ruka v presnosti nezaostávala. Po niekoľkých hodinách týchto cvičení je celé hriada skopaná – široká do päť metrov, dlhá vyše dvanásť.
Ulapí ten ľahší krompáč so širším klčovacím britom a robí ryhu na sadenie kukurice. Nejakú si doniesol z Ameriky od Indiánov, nejakú má od priateľov, jej zrnká sú modré, červené, žlté i biele. Súčasne s kopaním rýh ešte vyťahuje koreňové strapce burín, čo kde-tu vyskočili.
Samotné sadenie kukurice je už pohoda. Zahrnie zrnká zeminou, trochu sa ponaťahuje a porozjíma.
Vrchná časť terasy, asi tak 15 – metrový pás, je posiata kukuricou. Teraz je čas na priesady. Semená „kruhovej pečiarky“, ktorú človek vyšľachtil na paprikáš, pečenie na slano a vlastne aj na koláč, sa stratili. Presnejšie povedané, v jednom roku ich vzali hlodavce. Ale ozval sa Boris, že má od človeka semená a tak si ich rozmnožil za tie roky na záhrade. Tak človek sadí zo 50 sadeníc, veľká väčšina by mali byť pôvodné, zo svojej odrody, niektoré ešte vzal z tých vybratých, ktoré sa skrížili s inými, ale mali tiež dobré vlastnosti.
A tak sadí do nadrána. Nadránom – po denno-nočnej robote už sa ani nedvíha zo zeme, len keď ide pre priesady k debničkám sadí ich po štvornožky. Niektoré jamky kope v nízkom postoji jazdca na koni, aby si rozprúdil živu, ale niektoré už prehlbuje na štyroch a rovno ich zatláča rukou. Pritom – už viac na zemi, ako v stoji, cíti Matku živiteľku ako keby bol jej súčasťou. Je jej súčasťou. Keď už nevládze, oddá sa tomu a Zem sa sadí sama jeho rukami. Hviezdy na oblohe svietia svojou silou a hovoria o reťazci predkov, ktorí s posvätnou úctou dávali semená Zemi, šľachtili rastlinky a starali sa o nich, aby sa zas potom ony starali o nich, o predkov aj o ich potomkov. Nebeský Otec a zemská Mať spievajú piesne, ktoré človek s nimi nôti. Sme spolu ako rodina. Sme spolu tam, kde už nič iné nejestvuje. Hviezdy a mesiac sa menia so slnkom, ešte chvíľu svieti Zornička a čvirikajú vtáky. A vtedy padnú prvé kvapky dažďa, s poslednou dosadenou rastlinkou. Človekovi zvhlhnú oči a chváli dary, chváli divy, chváli sily, ktoré mu umožnili to zasadiť v žive a teraz to kropia posvätnou živou, nebeskou vodou.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
19.-21.6. – Veľká slávnosť a sústredenie Letného Slnovratu Rodného Kruhu a hostí r. 26
