Bol to taký telefonický deň. Povedal si, že skúsi zistiť, či niekto tu môže chrániť záujmy občanov pôvodného, prírodného vyznania. Prečo? Pretože v Európe, a asi aj vo svete, sme predmetom jedinečného útlaku: Ak by sme sa rozhodli, že naše duchovno bude samosprávne, a že časť svojich daní nechceme dať cirkvi, ktorá proti nám káže, ale že ich chceme späť na svoju pôvodnú duchovnú kultúru – a teda – že sa chcem ustanoviť ako duchovná spoločnosť či duchovné spoločnostip, tak to nie je možné. Jenoducho – Slovenská republika umožňuje založenie duchovnej spoločnosti, teda registráciu, splnením podmienky podpisu 50 000 dospelých členov duchovnej spoločnosti a to v pomerne krátkom čase, bez zmeny mena a adresy. Pre porovnanie – v iných štátoch je to 10 členov, 12, členov, niekedy 100 členov, najviac 300 členov. Na Slovensku – 50 000, slovom päťdesiat tisíc, teda priemerne zhruba tisícnásobok toho, čo inde. A prečo? Vraj je to na obranu pôvodom cudzieho monoteizmu, ktorý je ohrozený iným, pôvodom cudzím monoteizmom. A doplatiť má na to – len tak pomimo tejto hry – pôvodné duchovno.
Takže väčšina náboženských spoločností na Slovensku sa registrovala s niekoľkými stovkami, alebo tisícmi členov, ale ak by sa chceli registrovať pôvodní (a iní) dnes, tak to musí byť 50 000 členov. Skrátka – ten právny stav je nerovnoprávny. Na rovinu: My nechcem dotácie cirkví a duchovných spoločností od štátu.
Chceme, aby žil každý zo svojho. Ale ak máme nechtiac platiť cudziu duchovnú kultúru, tak prečo by sme nemohli rovno platiť z našich daní a odvodov tú svoju?
A okrem toho – keď niekto podpáli sklad – podľa farára vraj „pohanských“ sôch (Krivany) alebo podľa cirkevného spôsobu odbije slovanským sochám, napríklad v Štiavnických vrchoch, nosy (prečo asi ich majú odbité sochy antické) , prípadne ich zreže motorovou pílou, tak si to naši treťosektoráci, novinári a ochrancovia práv vôbec nevšímajú. Fúj! Hanba! Ukradnutý štát! Totalita!, kričali by pri každej inej menšine. Sexuálnej, jasné, národnostnej, isteže, ale pôvodnej? Tak to nie. Keď sa útočí na pôvodnú menšinu, tak – v pohodé – nič sa nedejé!
No a tak sa v tento sviatočný deň sa človek rozhodol napísať veľmi, veľmi krátky príbeh. O pátraní po našich obrancoch práva.
Najprv si zistil, ktoré ustanovizne by mohli chrániť práva občanov pôvodného, prírodného a teda rodného vyznania Predstavil sa menom a tiež príslušnosťou ku združeniu Rodný kruh. No môže to byť podozrivé, že združenie, ale nikdy sme nebrali dotácie ani od štátu, ani od Únie, skrátka, to združenie je tu hlavne z dôvodu jasného prístupu k veci.
Z právneho hľadiska – ako vysvetlili všetci odborníci zamestnaní v ochrancovských pracoviskách, pôvodným nemôže pomôcť nikto.
Ombudsman sa snaží, aby všetci občania mali rovnaké právaTakže človek volal na ten úrad. Ten, kto zdvihol telefón, oznámil, že táto téma je mimo jeho záber. Diskriminácia žien a detí – áno. Ale – stáva sa – že ak sú diskriminovaní občania s príslušnosťou k pôvodnému duchovnu a toto sa používa aj ako argument v rodinnom práve k odobratiu dieťaťa, tak je to v poriadku? No, vlastne sme sa k tomu ani nedostali. Jednoducho – telefonické spojenie viedlo k odmietnutiu.
Dobre, tak poviete si, že tento úrad má dnes inú prácu. Skúsime inde.
Čo tak skúsiť Via Iuris?
Áno, ochrana prírody áno, ochrana prírodného duchovna – nie. Ochrana novinárov áno, ochrana slobody slova v pôvodnej kultúre – nezáujem . Toto je skratka. Ale približne tak to bolo. Však vieme, kto to platí, čo chce dosiahnuť, asi nie ochranu práv domorodej menšiny, pozrime sa na to triezvo.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva bol posledný záchytný bod v tejto jazde. Na rozdiel od Via Iuris nie je platený vieme odkiaľ, dokonca aj názov má podobný, ako slovenské národné duchovno. Po dovolaní sa na právne oddelenie nastalo príjemné prekvapenie: Zamestnanec tohto úradu o všetkom vedel. Aj o diskriminácii pôvodných nerovným právo, o počtoch potrebných na registráciu duchovna, o tom, ktorá vláda kedy zaviedla aké šialené zvýšenie členstva na to, aby sa potlačila skutočná sloboda vyznania. Ale – tiež – z hľadiska tých právnych postupov – nemôže s tým vraj tento úrad nič robiť, ký
m sa nezmení zákon. A teda – my by sme sa mali zaslúžiť o zmenu zákona, keď chceme zmenu. No však dobre, veď preto tu vyvolávame a strácame tým hodiny denného svetla. Ale my nemôžeme ten zákon zmeniť. Nemáme politické opraty.
No a tak sa skončil ďalší deň zmysluplnej obrodeneckej práce bez akéhokoľvek výsledku, ktorý by dával aspoň tak malý výsledok, ako vyklíčené semeno jednej malej mrkvy.
Áno, štát na nás – no ako by sme to mohli slušne povedať – štát na nás nedbá. Dokonca sa mnohým zdá, že je našim nepriateľom. Áno, môžeme ich ešte nejaký čas presviedčať, že tento štát , Slovenská republika, vznikla ako dôsledok národného uvedomenia, ktorého časťou bolo aj pôvodné národné duchovno. A že sa ešte môže nejako tak vzchopiť a spomenúť si na svoj pôvodný účel. Dajme mu možnosť sa vyliečiť.
Ale tiež sa môže stať, že nakoniec si povieme – čert to ber, veď to vôbec nie je náš štát. Ak my nie sme jeho plnohoodnotní občania, tak on nie je náš plnohodnotný štát.
Čo myslíš, ktorá miska preváži?
