Dobrý je aj daždivý deň. Keď svieti Slnko, človek ide vonku a tam voľačo robí. Niečo upratať, niečo opraviť, niečo zhobliť, niečo stavať… Nejaké tie veci okolo gazdovstva a tak. Keď prší, tak vonku robí len dojenie a mimoriadky. Končene zasadne aj k písaniu.
Včera to vyzeralo, že je deň pred dažďom, a tak človek chystal v hore drevo ešte aj po tme. Potom zdojil kozičky, je ich zo dvadsať, ale niektoré už nemajú mlieko, alebo ho majú máličko, napríklad panny. Tri mladé kozy si povedali, že budú dávať panenské mlieko. A aj ho vyrábali. Človek im nekázal. Samé sa rozhodli a nabrali sa im zjari vemená. Teraz sa ich snaží zasušiť. Aby mali dosť síl na prvý pôrod.
Práve ich prepočítal. Už nemáme 20 kôz, len 19. Koncom leta bol človek na ceste, uvádzal novú nahrávku, vystúpenie… Vlk si požičal od medveďa vedomecký kalendár. Keď tam človek nebol, zabil Hromnicu.
Hromnica sa narodila na Hromnice. Bola to dcéra Hrušky z Hrušova. Hruška bola vedma medzi kozami – to bola tá, čo sa starala o celé stádo a hlavne o kozľatá. Raz sme predávali mladé kozy Živane Bačovke a Hruška zišla za nami až dole do doliny k ceste a tam nám nadávala: Nié-é-é, nié-é-é, kde tie mladé-é-é-é berieté-é-é-é, kdé-é-é-é-é-é! Tu ich nechajte-e-e-e-e! To bola tá koza, čo keď ju človek privážal, poobíjala zvnútra rohami auto, Putibor ju predal, lebo mu vyvádzala kozy z oplotku, vlastne ju vymenil za knižky a nahrávky a nejaký peniaz a bol rád, že sa jej zbavil. Hroty rohov mala orezané, lebo vraj búchala do všetkého, do čoho sa búchať dalo.
Keď človek vyviedol rozbesnenú Hrušku na Medzu a pustil do stáda, najprv vrazila do rohov najsilnejšej koze a potom behala po stráni hore-dole, doľava-doprava a každú chvíľu pribehla k človekovi, že čo to je-e-e-e? Prečo sú všetci na slobode-e-e-e-e? Môžeme si ísť kde chceme-e-e-e-e? A človek – že jasne. Tu si môžeš behať bez reťaze, bez oplotku, navoľno. A odvtedy sa stala tá divoká koza človekovým maznáčikom. Ona jediná si z tých kôz uvedomovala, že tento rajský život nie je samozrejmosť. Že ostatné kozy takto nežijú. A tá hnevlivá, divoká a zlostná koza zrazu bola ako med. A takou už aj zostala. No a jej dcéra bola Hromnica. Tiež sa starala o stádo, tiež to bola kozia vedma. A bola to koza privolávacia. Človek privolal stádo a prvá pribehla Hromnica. Bola múdra, na kozu neskutočne múdra.
Raz sa Hromnica vrátila z paše a mala rozkúsané vemeno od vlka. Zrástlo sa jej to, ale tak krivo, že jej jeden cecok striekal pri dojení do brucha. Človek sa dlho snažil dotiahnuť sem nejakého zverolekára, aby jej to zoperoval, ale márne. Predsa nenechá tak zohavené vemeno najlepšej dojke. Ani kozľatá jej z toho struku nepijú, aj nám sa to zle dojí. Dlho uvažoval, čo s tým spraví, až nakoniec sa rozhodol. Prichystal si zverolekárske ihly, nite, jódový roztok, do paličky uviazal čepieľku skalpela a Zabezpečil, aby ju nič nebolelo a pustil sa do práce. Na koži vemena v mieste, kde boola zle zrastená po trhaní vlkom, rozrezal jazvu. Aby sa zle zrastený struk dostal na miesto, musel z kože vemena vyrezať niekoľko trojuholníkových a šošovkovitých útvarov Dal tam do 20 stehov. Bola to hodina hustej práce. Takéto vemeno sa nedalo dojiť, lebo struk bol roztrhnutý až po výstrek, takže tak aj teraz bol vedený rez a stehy. Aby sa vo vemene nehromadilo mlieko, človek zastrčil do struka svoj vynález.: Z orlieho brka odrezal kostrnku, spravil z nej zúženú rúrku a do nej vopchal na konci nezrezanú kostrnku tenšieho – jastrabieho pera. Tento vynález o tvare tenučkého projektilu namastil, vopchal do struku a keď to bolo dnu, vytiahol z orlej tuľajky jastrabie brko a mlieko vytieklo. Tie brká museli mať na konci prilepený bavlnkový prstenec, aby sa nedostali do vemena pri nejakom vonkajšom tlaku. Takže mliečko jej zo struku vytekalo.
Bolo to dávnejšie. Vtedy tu ešte bývala Lada, ale tá nechcela o tomto pláne nič počuť, tak to urobil v týždni, keď nebola doma. Len tak sa pozerala na to napravené vemienko. Ale aj tak poznamenala, že dobre, že nebola doma. Po nejakom týždni človek Hromnici vybral stehy a vemeno bolo jak nové. Ktorýsi hosť sa opýtal, či človek nechcel byť plastický chirurg. Určite nie.
Taký pestrý život mala Hromnica. A teraz tu leží mŕtva. V poslednom čase – už bola staršia, asi druhá najstaršia koza v stáde, bola už viditeľne slabšia, ako v najlepších rokoch, ale stále dávala mlieko. No a v jeden deň nestihla utiecť vlkovi.
Vtedy sme boli hrať koncert v Prešove, zastupoval Peter. Zavolal ráno po koncerte. Pri dojení mu jedna koza ušla. Tak ju naháňal až po hrebeň a tam sa to stalo. Že počul krátke bolestivé zamekanie a kozy bežali ku kolešni. Za kríkmi počul divné zvuky a lámanie rebier, ako keď žerie kosti veľký pes. . Ale podľa tých zvukov to vyzeralo na medveďa. Dravec ušiel a Peter kozu stiahol na miesto, kde mu to poradil človek, neďaleko domu. To sme už túrovali auto smerom domov.
Medveď je niekedy zanovitý. Nechce odísť od svojej koristi. Človek si uviazal vlasy šatkou, lebo na krovinatej horskej stráni je to priechodnejšie, a na hrubý opasok si nasadil dva nože – jeden bežný a jeden dlhý tesák. Pozrel sa na medvedí sprej , ale nechal ho v polici. Vzal polokrátky, spätný jaseňový luk a ťažké jaseňové šípy so železnými listovými hrotmi s tuľajkou, čo si bol ukul na remeselnom tábore. Zatiahol si náramnicu a pustil sa hore Medzou.
-pokračovanie-
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
