Starší vrchár oznámil, že ide na dušičkové stretnutie s domaškolákmi. Chodí už síce prvým rokom na strednú školu, ale majú tam prázdniny a domaškolácka jednotka si ho obľúbila. Kým mladší tam chodí prirodzene, keďže je v základoškolskom veku. A starší si vypýtal čiernu látku. Večer vysvitlo, na čo to temno potreboval.
Prišli sme k domaškoláckemu ohňu. Keď zmocnel oheň, rodičia si piekli pochutiny a švitorili. To už sa šerilo a keď sa zotmelo, prišlo pozvanie do domaškoláckej záhrady. Zákaz svietiť a trkotať. Na jazierku plávali sviečky. Sviečky vo fľašiach svietili aj pri stromoch. Niečo tam však bolo navyše. Náhrobné kamene. Pred nimi ležali postavy prikryté čiernymi plachtami. Ozvalo sa zavíjanie vlka a za ponurej hudby začali postavy vstávať. Boli strašidelne zmaľované a podľa výšky sa dalo odhadnúť, že menšie, ako postavy dospelých ľudí. Tanec duchov bol spočiatku ponurý, ale končil sa nádejne: Kto žije dobrým spôsobom, nemusí sa duchov báť. Hra vyvrcholila posolstvo, ktoré naznačilo dobrý vzťah medzi deťmi a duchmi predkov.
Ďalším dielom dušičkového večera bola nočná hra v lužickej hore. Kráčanie tmou a lesom bolo pre človeka príjemné – cítil sa ako doma. Keďže sa navečer riadne ochladilo, cez dlhý, tmavý vlnený plášť si prehodil kožušinu, kožené čižmy na hlave široký klobúk takže to si ho už zaraďovali viac k prestrojeným duchom, ako k bežným rodičom. Niektorí rodičia sa báli ísť sami horou plnou strašidelných nástrah a tak šli vo dvojiciach. Deti – teda duchovia – trvali na dodržaní pravidiel. Ukázalo sa to, čo aj na našich letných táboroch, že pravidlá vedia lepšie dodržať deti a s dospelými sú niekedy ťažkosti. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Dospelí prežili nástrahy strašidelného lesa a rodiny sa scelili.
Na druhý deň sme šli na výlet do hôr a potom – s menším vrchárom domov, kde nás čaká najmenší vrchár. Duchovia sú dôležití, ale mamy sú podstatné. Musí prísť lúčenie, aby mohlo prísť vítanie. Človek s malým vrchárom si pri vedení „samochodu“ v daždivej noci pospevovali pieseň „Chvála za dary“ v dušičkovej úprave. Spieva sa tam „Chvála chvála chvála, chvála dedovi… chvála babičke… chvála predkovia … chvála dušičky… Keď sa vrátime Na Medzu, človek ešte nareže siahovice a potom pôjdeme smerom k Tatrám – zapáliť sviečky, povečerať, zaspievať a pohovoriť s duchmi predkov.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
