Na dušičkovom výjazde si človek všimol pri ceste pútač – „Dušičkové slávnosti“. Takže konečne nie Helovin, ale Dušičky – aj v podobe slávnosti, teda nie len zapálenie sviečok na hroboch.
Áno, ako opisujú zvyky našich predkov, na Dušičky mali Sloveni v čase slobody rodného duchovna naozaj slávnosti – s tancami na počesť predkov. Aby sa s nimi mohli stretnúť, mali na tvárach nalíčnice (masky), ktoré ich oddeľovali od mŕtvych a vlastne ich aj spájali s ich dušami, ktoré sa s nimi tancovali. Preto sme aj v dobách našej obrody robili v tomto čase „Tanec duchov“.
Na Dušičky dávali Slováci do okien vyrezávané tekvice. Tento zvyk je zachytený v medzivojnovom období na Záhorí , Orave, Liptove a Kysuciach ešte v 19-om a začiatkom 20 storočia, etnológovia predpokladajú že ide o zvyk nezávislý od západného Helovinu. Vyrezávané a sviečkou nasvietené hlavy mali predstavovať svetlo duší predkov. Prípadne – to malo aj odstrašiť nepriaznivé sily (zlých duchov) a asi aj pobaviť okoloidúcich. Lampáše vešali do okien, ale aj na ploty a na krížne cesty. Bolo to teda dávno pred prienikom Helovínu a bolo to tu už pred vysťahovaleckými vlnami do Ameriky. Môže to vychádzať zo starého zvyku zapáliť sviečku pri soškách duchov predkov – dedov… Zo záznamov z iných oblastí môžeme predpokladať, že v starších dobách vyrezávali hlavy nie len z tekvíc, ale aj z repy.
Tekvice sú z Ameriky, takže tiež nemohli byť pôvodné írske, podobne ako zemiaky. Ale naozaj pôvodné sú repy, ktoré sa na to tiež používali. A to celé iste napodobňuje obradové masky, ktoré boli u rôznych európskych národov bežné. Napríklad zádušné obradové ústroje slovanských „pohanov“ sú zaznamenané v Kosmovej kronike českej – Slovania sa schádzajú pri mŕtvom v maskách (larvas), skláňajú sa k modlám spievajú a tancujú…. Úcta k mŕtvym je teda sprevádzaná maskami typu „larvas“ , teda nie len nalíčnice. A máme napríklad na SLovensku zaznamenané v ľudových zvykoch tiež vtipné „pohrebné“ sprievody v prestrojení tanečníkov a tiež hodovanie na hroboch s dušami mŕtvych – u Južných Slovanov, kedysi aj u nás. Takže zádušné slávnosti zjavne mali kedysi širší význam, nie len uctenie si rodinných mŕtvych, ale aj uctenie si kolobehu života a smrti spolu s dušami predkov.
Pre bežných ľudí je zjavne jednoduchšie za pár minút vyrezať tekvicu, než ako vyrábať skutočnú zádušnú náličnicu (masku).
Do takejto podoby hlavy teda Íri a aj iné dávali sviečku. Ide o zvyk z pôvodných, predkresťanských koreňov, teda z pôvodného duchovna, v ktorom boli duše predkov uctievané. Preto aj máme vo vedomeckom časníku napísané k Dušíčkám – sviatok duší a duchovna predkov.
Aj keď – pôvodné slovanské Dušičky boli vlastne na začiatku mája – Turíce. Tanec duchov ako divotancovačka sa v pôvodnom duchu nezachoval, ale odduchovnený sa udržal ako „majáles“.
V časoch, keď sme začali obrodu rodného duchovna (90. roky), tu bola privezená západná móda Helovinu. Názov Helovin má kresťanský pôvod, takže ani nedošlo k tomu, aby bol na slovanské územia privezený keltský sviatok, čo vlastne v rámci západnej módy bolo možné, ale priviezol sa sviatok s kresťanským koreňoslovím v tej najkomerčnejšej podobe, ako si dokážeme predstaviť. Namiesto uctievania duší predkov prišla americká móda kupovania zbytočností, ako sú jednorazové gumené masky nie len so vzormi lebiek, ale čohokoľvek, čo prší z amerických filmov, umelohmotné lampáše, ktoré sa zapália len na Helovin a kopa iných zbytočností, ktoré končia celkom neduchovne na smetisku, aby sa archeológovia raz mohli diviť, čo za hlupáci tu plnili odpadové jamy úplne zbytočným smetím. A tak – keďže tu nebola vôľa národa obrodiť si vlastný sviatok, pretože národ vzal to, čo mu podhodili médiá, ale – nepodaril sa ani plán keltskej módy, ktorý sa tiež niesol na vlne komerčných novotvarov. Tak sa podaril plán B – urobiť z Dušičiek Helovin, aby bol z toho podobný komerčný odpad, ako z kedysi pôvodných , potom kresťanských, a nakoniec už len komerčných Vianoc.
Vrámci novotvarov je tu ešte pokus označovať slovanské Dušičky ako Velesov deň či Velesova noc. Veles, ako slovanské božstvo bol spájaný aj s Dušami predkov a zmienky o ňom sú od východných Slovanov až po Čechy. Avšak nie je známe, že by bol takto označovaný zádušný sviatok. Je to síce nový názov, na rozdiel od Dušičiek vyhranený pre skupiny uznávajúce slovanské božstvá, ale z hľadiska prirodzenosti je lepší, ako Helovin.
Zaužívaný, pradávny a aj dnes živý slovenský a slovanský názov uctievania duší predkov je „Dušičky“. Pod týmto názvom, ako sme aj žiadali vo Výzve na uznanie pôvodných sviatkov, bude raz aj konečne zapísaný v štátnom kalendári.
To ale nie je prvoradé. Prvoradé je to, aby sme vo svojej duši obnovili úctu k predkom a úctu k duchovnu predkov. ŽS.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
