Ženy šli na jahody. Človek ostal a v pokoji rozjímal. V duchu si premietol posledné dva husté dni. Už noc pred vystúpením málo spal, zo zhrávky z Brezna sme prišli pred polnocou, šil si košeľu a chystal aj iné veci. Potom sme čiarali štyri hodiny cesty na Moravské Slovácko. Tam prednáška o živloch v pôvodnej slovanskej kultúre, potom koncert. S Bytosťami rozniesli ďalšie piesne. Na moravsko-slovenskom pomedzí bol festival Cesty Země. Vedúca festivalu Soňa Mitra si obľúbila Vitomíra, nosila ho v náručí a my sme si vďaka tomu mohli lepšie pripraviť veci na vystúpenie. Po koncerte sme hovorili o jej priemetoch, o moravskom folklóre i o tom, že sa to páčilo aj jej otvcovi, ktorý tancoval slovácky verbunk. Dnes viedla na svojom festivale sobášny obrad. Obrady a obrody pomaly postupujú.
Na Myjavu sme dorazili po polnoci. Bol to hustý deň.
V noci sme prešli hranicou a ubytovali sa u známych na Myjave.
Človek pozakrýval a povypínal všetky tie červené bodky, čo svietili na elektrických prímačoch a hodiny, ktoré zanovito robili dookola to svoje „tik-tak“, preložil z hostiteľskej izby do kuchyne. Keď sme zaľahli, najmenší vrchár, v ten deň nevybehaný, behal po posteli štvornožky ako namydlený blesk a rozjarene vykrikoval v detskom jazyku to svoje „tidlidli“. V jednej chvíli sa ozvalo čudné zašuchotanie a chvíľu bolo ticho. „Zdymil“, napadlo človeka. Zasvietil čelovkou. Spoza operadla gauča sa od zeme vystrčila detská hlava s vygúlenými očami, ako keď z vody vykukne žaba. Najmenší vrchár vo svojom jarení drisol z gauča, len tak fuklo. Ale našťastie padol na zložené deky a vankúše, ktoré tam človek prezieravo nastavil. Ako vykokol spoza gauča, človek len pobúchal po posteli a zavolal ho: „No čo tam robíš, hore poď !“ Najmenší vrchár vyhúkaný vyliezol na pelasť, ešte tam pobehoval po štyroch, bystro ako mravec pred dažďom, chvíľu trvalo, kým človek okolo seba vyrobil živové vajíčko na spánok. Keď bolo hotové, najmenší vrchár sa konečne pokojne pritúlil a vo chvíli zadrichmal.
Povedali sme si že po ceste pôjdeme na jahody, keďže naše ešte len začínajú dozrievať. Prebehli sme cez Malé Karpaty a ženy šli na jahody do samozberu. Človek bol vcelku unavený a tak ostal v samochode. S najsamomenším vrchárom. Ten mal nedávno prvé narodeniny a je veľmi čulý, bystrí až prebystrelý. Ale teraz spí.
No a teraz malý spal v aute a človek si povedal, že bude chvíľu písať. Ale najprv si zdriemne. A tak si zložil operadlo, usnul. Najmenší vrchár bol ale hore prvý, takže – bolo po písaní. Nuž čo, je tu šumný potôčik, dáme sa k nemu. Sú tam pekné kamienky, Vitík sa s nimi pohraje.
A aj sa pekne hral. Prekladal potokom ohladené bridlice z miesta na miesto a približoval sa k vode. Veľmi ho potešilo, keď zistil, že je tam malá mláčka, do ktorej môže ukladať ploské kamene. Keď tú nádržku zaplnil, zistil, že hneď vedľa je potôčik a vbehol doň rukami, po štyroch. Nuž človek ho vytiahol, čo sa najmenšiemu vrchárovi nepáčilo a hneď sa aj stočil do potoka. Postavil sa na nohy, lebo v týchto dňoch začal chodiť, a poď ho znovu rovno do vody. Pri vyťahovaní nespokojne kričal a už bol aj tak mokrý. Tak mu človek dal dole topánky, ponožky a nohavice a vypustil ho. Vitomír radostne zavajatal a po štyroch nabehol do jarku. Ďzabal sa vo vode, výskal a vyhadzoval z potôčka skalky. Keď sa vymotal z jarka, bolo práve zatiahnuté a zjavne sa ochladilo.
Najmenší vrchárik mal studené ruky a nohy, bol mokrý a bola mu zima. Tak ho človek vzal na ruku, druhou rukou kvakol jeho mokré zvršky, prebehol s ním po kameňoch na druhý breh a vložil ho do ešte vyhriateho auta. Dal z neho dole to smiešne mokré tričko, čo sa zapína pod rozkrokom takými plechovými cimbrlíkmi.
Človek mu narýchlo nemohol nájsť v aute jeho náhradný odev, tak na neho natiahol svoju košieľku bez rukávov, s namaľovaným slnečným kolieskom. Keďže si v aute došíval košeľu, mal z nej strapky a tými ho ovinul okolo pása. Hrudný rázporok zaviazal, aby mu košeľa nepadala cez plecia a remienkom ju previazal popod pazuchy a za zátylkom tak, aby mu lepšie sadla. A tak vznikla celkom zaujímavá košelica. Na sedačke našiel malé nohavice, tak mu ich natiahol, ofinu mu uchytil prúžkom látky na spôsob čelenky a vrchárik bol zrazu ustrojený. No, mama sa bude diviť, usmial sa človek, dal mu nejaké pochutiny a vystrčil ho z auta bosého na trávnik. Zavrel dvere a šli sme ešte na prechádzku.
Konečne sa ozvala sestra Divodary, že už majú jahôd dosť. Človek teda zašiel ku vstupným bránam samozberných sadov. Keď ženy zbadali, ako je vrchárik ustrojený, dali sa do smiechu. Aj okolití ľudia boli z toho veselí a chceli si nás fotiť. Divodara vraví, že či tu môže byť Jana Máčovská, tá pesničkárka a prírodná hospodárka že sa tam nejaká žena na ňu podobá. Človek uvažuje, že – Moravské Lieskové, pestovanie ovocnín, to by sedelo.
„Konečne sa stretávame naživo“, smeje sa Jana. Sedí pri stole s mužom a synom a pozývajú nás na kávu. Hovoríme o pestovateľstve, jahodách, ríbezliach a tak. Človek je asi jediný, kto si tú kávu teraz s nimi dá. Vlastne po týždni. Lebo zas máme pred sebou cestu. Nechá im svoju poslednú nahrávku a keď už mizneme v plechovom voze, aby sme sa pohli smerom na Medzu. Po ceste človek uvažuje, že by Janu pozval na budúcoročnú gazdovskú obrodu.
A tak sa vraciame krajinou, uvažujúc o tom, že kamkoľvek sa pohneme, stretávame živé bytosti. Z hudby, z duchovna, z prírodného hospodárstva, zo starších i novších časov. Žijeme v krásnej krajine.
Na tej ceste si človek predstavuje, ako postaví Na Medzi maličké záhradné kúpele. Je deň oddychu. Najsamomenší vrchár počúva piesne o zvieratách a zaspáva v živovom vajíčku. Svet je svetlý, aj keď sa na dlhej ceste zvečerieva. Naše duše sa kolíšu v novodrevných piesňach.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti
19.-21.6. – Veľká slávnosť a sústredenie Letného Slnovratu Rodného Kruhu a hostí r. 26
