Teraz, na Zelený štvrtok roku ´26, človek nebude písať o duchovne predkov, Slovenov a podobne, lebo o Zelenom štvrtku ako pôvodnom vedomeckom sviatku už takto písal mnoho krát a nechce sa opakovať. Nakoniec, na Rodnej ceste takýto súbor článkov je zavesený. Ale môže napísať o tom, ako dnes a vlastne už niekoľko minulých dní nehľadel na kalendár, ale strávil časť dňa v záhrade a sade. Vždy, keď príde jar, má toho viac, ako dosť. Stromy si pýtajú oštikať a orezať a to treba, lebo sú to ovocné stromčeky, ktoré sú takto zvyknuté a keď to nespravíte, tak sa jednoducho lámu pod vlastnou tiažou, váľajú sa k zemi, štiepia a jednoducho to nezvládajú. Ak ich neohryzú zvieratá, tak ich treba ostrihať a orezať.
Dnes človek strihal marhule a broskyne. Poviete si, ako to, že vo vrchoch také teplomilné stromy. Hej, človek je síce vo výške 550 m nad morom, teda od mora to v skutočnosti nemeral, ale nejako tak to bude. Lenže – býva v slnečnej pasci. A tak skúša odrody, ktoré sú označované ako mrazuvzdorné, odolné voči plesniam a tak. Zasadil už cez dvadsať takýchto štepených stromčekov, cez desať odrôd. Niektoré vzala skaza mrazu, niektoré vzala pleseň akási, niektoré skučeraveli… Ale niektoré sa držia. Keď sa nejaká odroda drží a nejaká odroda práve vyschla, človek to rieši takto: Odumretá marhuľa vyhodí spravidla z koreňa výhonky podsady. Do tej človek naštiepi niekoľko vrubľov z inej, ostrihanej marhule, ktorá sa drží. No a tak naše pokusy pokračujú. Každý rok máme nejaké marhuľky a aj zopár broskýň. Nie je to žiadna sláva, ale niečo sa urodí. A počet stromčekov, ktoré takéto podmienky vydržali , pomaly rastie. Jednak sem prenikajú ďalšie odrody odolnejšie voči mrazu. Jednako sa oteplieva. A tretia vec je, že človek býva v slnečnej pasci, takže tu , na úslní, dozrievajú aj také plody, ktoré naproti, na zapači, ani nevyrastú. No a keď človek ostrihal, čo mal, pozrel sa ešte na rakytníky, tých na vysutej hriade je zo 12 kríkov, ujali sa dva nové. Pozrel sa tiež na figy. Posadil už asi zo šesť smokýň rôznych druhov, ale tie figy zväčša vymrzli. Dve odrody vydržali a v tomto roku k nim dosadil tretiu.
Tieto práce sme robili spolu s prostredným synom Zorimírom. Zorik si skúsil aj vrubľovanie, zatiaľ len cvične – na prútoch vrby prútiarky, ktorú nedávno ostrihal s Divodarou. Už sa teší na to, ako budeme zajtra vrubľovať na obrazené prúty stromčekov, ktoré nevydržali. Zajtra uvidíme, či bude jeho cvičenie úspešné. Večer, už sa zmrákalo, sme zbalili štepárske nožnice, pásky, vosky, pílu a aj zoznam odrôd, ktoré sa ujali. Na zemi bolo veľké množstvo kvitnúcich ostrihaných vetvičiek. Človeka napadlo, že aké by bolo pekné, keby sme ich dali do váz do domu. A tak sme vetvičky pozbierali. Keď sme šlo na záhradu, nevedeli sme, že je zelený štvrtok. Keď sme sa zo záhrady vracali, už sme vedeli, koľká bije. Jednoducho – duch nás priviedol k strihaniu kvitnúcich stromčekov práve v deň, keď je dávny zvyk svätiť príbytky vetvičkami.
Rakyta je už dávno odkvitnutá a tak prišli na rad tieto konáriky ovocných stromčekov, ktorým ostrihanie veľmi prospeje. A nám tiež . Keď sme tie vetvičky dávali do vázy, Niektoré kvietky opadali. A človeku ich bolo ľúto vyhodiť, tak ich zjedol. Bolo v ich cítiť peľ a aj zvyšok nektáru, ktorý tam nechali naše včielky.
Jednoducho – konáriky stromov nás privolali aj keď sme do kalendára nehľadeli.
Niekedy ľudia zvykli dať vysvätiť vetvičky na zelený štvrtok do kostola. Je to zvyk po zavedení kresťanstva. My ale toto nerobíme, vieme, že príroda sama je presiaknutá posvätnou silou a toto je aj posolstvo každej jari.
Možno ten príbeh nie je vzrušujúci, je taký pokojný, slnečný, ako ten náš dnešný zelený štvrtok. Ale aj tak je človek rád, že sa s vami mohol oň podeliť. A ako vy svätíte prírodu a zemské hospodárstvo? Cítite spojenie s posvätnou prírodnou podstatou?
