MALÝ VRCHÁR A DREVENÝ KÔŇ

Z Vrchárskeho zápisníka, Žiarislav píše

vrchar1Jedného Zimného Slnovratu, na štedrý večer, keď sme si dávali slnečné dary, malý vrchár dostal pod stromček hojdacieho koňa. Nie koníka, ale koňa, vlastne sa pod stromček ani nezmestil. Človek ho vyrezal v takej veľkosti, aby bol pomer veľkosti chlapca ku koníkovi taký, ako pomer dospelého človeka k veľkému koňu. Sprvoti, keď bol ešte nedokončený, na ňom  človek sedával pri písaní namiesto stoličky. Až keď dostal aj hrivu, chvost, uši, oči, strmene, uzdu  a sedlo, bol súci ako podarúnok.  Darček sa mu páčil, ale liezol naň len zriedka. Dnes človek vybral koníka z prístrešku pred domom a položil ho na cestičku. Sadol si zadumane na hojdacieho koňa ale malý vrchár sa vtisol do sedla pred neho, ako keď s človekom jazdil  na huculovi po lesnej ceste. Človek teda radšej zišiel z dreveného koníka, ktorý je síce pevný, ale nech sa malý pohojdá. A malý vrchár sa už sa aj hojdá. Skúšal si popchýňanie koňa i zastavenie. „Tato, ako sa zastavuje kôň“? Človeka táto otázka prekvapí, uvedomí si, že koňa zastavuje mlčky jemným naznačením uzdou a hlavne akýmsi podsadnutím  a prednožením. Zmenu ťažiska jazdca cíti kôň bez sedla alebo len s dekou, či „plackou“ zo semišu veľmi výrazne a keď je naučený najemno, tak zastane. Ako sa zastavuje inak kôň?  „Hó“, povie malému vrchárovi, keďže takto zastavujú koňa chlapi pri ťažbe dreva v hore. „Ale nie, tato, takto sa nezastavuje, zastavuje sa „pŕŕŕ“, hovorí malý, zatiahne uzdu a povie „pŕŕŕ“. „A to odkiaľ vieš toto?  – pýta sa ho človek , uvedomujúc si, že takto asi nikdy koňa nezastavoval.  No takto predsa zastavuje kobylku Ferdo mravec, vieš, tú skákajúcu kobylku predsa“, vysvetľujeAha, tak áno, mravec“. Človek si sadne na lavičku a píše si sen. Malý vrchár si tiež „píše“, nezrozumiteľnými klikihákmi a keď ho človek žiada o prečítanie, pozerá sa na „písmená“ a vydáva pritom nezrozumiteľné zvuky. „Aha, zaujímavé, dobre, že si to aj prečítal“, prehodí človek. Malý vrchár chce ešte kresliť. „Tato, ja nakreslím, ako si vtedy dávno vyskočil na koňa tak silno, že si ho celého preskočil a preletel si na druhú stranu. Ako to bolo, povedz mi to ešte raz“! A človek mu to znova porozpráva, ako kedysi vyskočil na nepokojného koňa, čo sa stále vrtel, tak silno, že preletel cez neho na druhú stranu a padol do vrchárskej trávy. Malý sa smeje, ako keby to už nepočul stokrát , lebo túto príhodu si stále pýta. Príhody so zvieratami má veľmi rád. Človek mu ich rozpráva neraz pred zaspávaním. Príhody s koňmi sú často vtipné. Po čase.

Keď sa malý vrchár pohojdá a pocvičí s dreveným koňom, drevokoník ostane na dvore. Medzitým prídu obe kobyly. Podriemkávajúca  Zorena sa najprv len tak pozerá z druhej strany dvora na zvláštne žriebä, ktoré stojí takmer  štvrťhodinu takisto nepohnuto, ako ona. Potom ju zvedavosť prinúti ísť si koňa ovoňať. Ovonia ho na nohách a na čumáku. S neskrývaným údivom ho obíde a keď už je jasné, že je to len drevo, ide preč. To isté spraví aj Dara, oňucháva ho z druhej strany. S malým vrchárom sa na tom trochu smejeme.

vrchar7

vrchar10

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/RC.Maly.vrchar.kon.htm